Stvárali ste divy na štvortisícovkách aj na šesťtisícovkách. O čo ťažší je horolezcov život na osemtisícovkách?
„Organizmus funguje úplne inak v 7000 - 8000 metroch ako v alpských stenách. Iný je aj psychický blok v horolezcovom podvedomí.“
Neobávali ste sa, že neznesiete výšky nad 8000 m?
„Na šesťtisícových kopcoch som sa cítil perfektne. Výšku som vôbec necítil. Vtedy som si uvedomil, že by som mohol mať predpoklady fungovať aj vyššie a rozhodol som sa to vyskúšať. Dopadlo to dobre. Preto som odhodlaný pokračovať v lezení na najvyššie kopce, ale náročnými cestami.“
Kam v hierarchii úspechov zaraďujete výstupy na Čo Oju a Šiša Pangmu?
„Klasická cesta na Čo Oju je – s pritiahnutím za vlasy – čosi ako výstup na Gerlachovský štít. Objektívne nebezpečenstvo na nej nehrozí, treba len udýchať výšku. Keď vyjde počasie, ako nám, je to paráda. Konečne som pochopil, prečo je taká populárna turistika hore kopcom. V dôchodku sa jej budem venovať. Čo Oju bola pre nás aklimatizačná túra. Výstup na Šiša Pangmu by som, naopak, zaradil medzi moje najlepšie, lebo britská cesta je pokladaná za veľmi ťažkú a my sme ju vyliezli alpským štýlom.“
Zažili ste na jednej expedícii to, čo iní na viacerých dokopy: dva štíty, dva vrcholy, ale aj kamarátovu smrť. Ako sa s tým vnútorne vyrovnávate?
„Je mi veľmi ľúto Mareka Hudáka, bol to veľmi dobrý kamarát. V niektorých veciach som z neho dokonca čerpal inšpiráciu. Jeho stratu nevynahradia ani dva vrcholy. Táto expedícia bola a zostane pre mňa neúspešná, lebo domov sme sa vrátili len dvaja.“
Ovplyvní vás to?
„Zrejme hej. Určite budem dávať väčší pozor. Nemyslím si, že dosiaľ som bol sebecký, ale odteraz budem viac sledovať okolie a kamarátov. Možno sa mi aj vypomstí, že budem viac dbať na iných, ako na seba.“
Ľudia stále vnímajú horolezectvo ako šport na spoločnom lane. Nie je dnes najmä to himalájske v inej polohe?
„Keď sú lezci skúsení a trúfajú si, môžu liezť bez lana. Mnohokrát je to dokonca bezpečnejšie ako s lanom. Po prvé: postupujete rýchlejšie. Po druhé: v prípade pádu, ak ste naviazaní a nemáte žiadne istenie, spadnete obaja. Systém jojo: navzájom sa strhávate. V ľahšom teréne je úplne bežné liezť bez lana. Používa sa len na zostup alebo na ťažkom úseku. Nie v teréne, ktorý pripomína strmý lyžiarsky svah. Môžete sa šmyknúť, môžete padnúť, ale keď máte čakan, pád ubrzdíte.“
Akú rolu v kopcoch zohráva skúsenosť a akú šťastie?
„Na šťastie by sa človek nemal spoliehať. Najväčším šťastím je mať za sebou tvrdú školu lezenia. Ja som ikskrát liezol v omnoho horších podmienkach ako teraz. Čím viac človek lezie, tým viac skúseností naberie. Vyskúšal som si všetko: preteky, skaly, ľad, Tatry, Alpy, Himaláje, najrôznejšie štýly... Ak si trúfam, tak najmä preto, že mám bohaté skúsenosti. A šťastie? To príde, keď má.“
A nešťastie?
„To väčšinou prichádza po banálnej chybe, úplnej maličkosti, ktorú podceníte.“
Postupujete ako na rebríku: od ľahšieho k zložitejšiemu. Aj v súkromí ste plánovitý typ?
„Som ambiciózny človek a môj tohtoročný program na seba nadväzuje. Čo Oju a Šiša Pangmu som bral ako prípravu na Nanga Parbat a K 2. Teraz si doma šesť týždňov oddýchnem a vyberiem sa do Himalájí znova. Na Nanga Parbate sa chcem reaklimatizovať a na K 2 podať najlepší výkon tejto sezóny.“
Vyšší ako K2 je už len Mount Everest. Láka vás?
„Iste, ale o ňom začnem uvažovať, až keď sa vrátim z K 2.“
Ktorou z osemtisícoviek ste chceli začať, keď ste ako mladík snovali himalájske plány?
„Už neviem, ktorú som si predsavzal vyliezť ako prvú. Za najväčší himalájsky výkon som však vždy pokladal ľahký výstup slovenskej štvorice Becík, Božik, Jaško a Just Boningtonovou cestou v juhozápadnej stene Mount Everestu. Plus Demjánov prvovýstup na Dhaulágiri.“
Čiže, keď Everest, tak Boningtonovou cestou?
„To uvidíme. Keď však pôjdem na Everest, určite nie normálkou, ale ťažkou cestou.“
Dlho ste tvorili dvojičku s Gabrielom Čmárikom – prečo ste sa vlastne rozišli?
„Pôsobili sme spolu tri roky. Dospeli sme, vyrástli a zhodli sa, že je načase zmeniť spolulezcov, trochu si od seba oddýchnuť. To neznamená, že sme mali medzi sebou problémy, alebo že nás prepadla ponorková choroba. Ani to, že o rok nemôžeme zasa spolu liezť. Stále sme kamaráti.“
Našli ste si iného partnera, Mareka Hudáka – teraz ste ho však stratili. S kým budete liezť?
„Najbližšie s Petrom Hámorom a Poliakom Piotrom Morawským. Mám sto kamarátov. Záleží na tom, aký cieľ si človek vyberie alebo dohodne. Nebránim sa tomu, aby som liezol s hocikým, aj zo zahraničia. Dôležité však je spoznať spolulezca. Tak, ako to bolo s Marekom. Liezli sme spolu vyše roka, dokonale sme sa poznali a rozhodli sa pre isté ciele.“
Dnes sa profesionálne venujete horolezectvu. Čím ste chceli byť ako dieťa?
„Námorníkom. Aj som sa zaňho vyučil.“
Neláka vás vrátiť sa k pôvodnému povolaniu?
„Určite sa k nemu vrátim. Mám v pláne oboplávať svet a plaviť sa na jachtách. Je mi jasné, že horolezectvu v mojom poňatí sa nedá venovať celý život a mňa nebaví liezť ľahké cesty. Len čo zistím, že na ťažké už nemám, zmením životný štýl.“
A potom na penzii z vás zasa bude horolezec.
„Presne: dám sa na treking a pôjdem normálkou na Čo Oju.“
INZERCIA
