Literárny vedec, germanista a prekladateľ Adam Bžoch sa pred ôsmimi rokmi (lebo zhruba toľko trval prieskum knižníc a archívov u nás i v zahraničí) pustil do témy, ktorá súvisí s viacrozmerným vedeckým zameraním autora. Výsledkom tejto práce je vyše dvestostranová publikácia o psychoanalýze.

Keďže inštitucionalizovaná psychoanalýza na Slovensku do sedemdesiatych rokov minulého storočia absentovala, Bžoch hovorí, že dejiny psychoanalýzy na Slovensku môžu byť jedine dejinami jej percepcie, a to v širšom kultúrnom rámci. Takto je postavená aj kompozícia knihy - autor skúma odraz psychoanalýzy v slovenskej literatúre, literárnej vede, vo filozofii a v samotnej psychológii a psychiatrii.

Zatracovaný, prijímaný aj indiferentný vedec

Hoci psychoanalýza - toto Freudovo učenie - "predstavovala pre viaceré oblasti poznania významný podnet buď v podobe tvorivej avantgardnej inšpirácie, alebo ako odstrašujúci príklad ateistickej provokácie či buržoáznej pavedy", neudomácnila sa v našich podmienkach ani pod vplyvom francúzskeho štrukturalizmu a postštrukturalizmu, ani na základoch domácej tradície štrukturalizmu. "Napríklad v samotnej Bratislave, vzdialenej len šesťdesiat kilometrov od kolísky psychoanalýzy, sotva nájdeme jej priame stopy."

Autor sa však zmieňuje aj o tendencii celkom opačnej, keď sa v slovenských pomeroch psychoanalýza nadhodnocovala a mýtizovala. Mnohé tradované historické tvrdenia dáva na pravú mieru, argumentuje, dokazuje, opravuje (napríklad Freudov pobyt v Tatrách a jeho prednáška v Žiline).

Bžoch vyberá zo slovenského kontextu autorov, ktorí boli odporcami Freudovej psychoanalýzy, ktorí chybili pri jej používaní, alebo u ktorých nastal prerod (Juraj Špitzer). Na druhej strane uvádza tých, čo psychoanalýzu tvorivo využívali či využívajú. V tridsiatych rokoch to boli predovšetkým slovenskí nadrealisti ("Freud bol pre surrealistov dôležitý najmä ako inšpirátor psychického automatizmu"); práve zásluhou Avantgardy 38 dochádza "k výraznému obratu v domácej recepcii psychoanalýzy".

Psychoanalytickú interpretáciu literárnych diel robili v tom čase literárni vedci Mikuláš Bakoš a Michal Považan a v šesťdesiatych rokoch (už aj pod vplyvom domácej tradície a francúzskeho štrukturalizmu) začal pracovať Kabinet literárnej komunikácie v Nitre (František Miko, Anton Popovič), ktorý priniesol osobitý pohľad na literárne dielo; psychoanalytická kritika však bola "priam mizerná".

V Bratislave sa v tom čase psychoanalýzou inšpiroval Oskár Čepan, ktorý ju využíval aj pri interpretácii výtvarných diel. Prostredníctvom psychokritiky a jej modifikácií sa psychoanalytické podnety objavujú o niečo neskôr i u Valéra Mikulu. O "literárnej psychológii" hovorí Bžoch v prípade teórie Stanislava Rakúsa a v súvislosti s výskumom Dostojevského uvádza v tomto rade i Andreja Červeňáka.

Hlbinná psychológia naháňala strach totalitným režimom

Nesmierne bohatý historický materiál o psychoanalýze - to nie sú len archívne materiály a práca s adekvátnou dobovou i súčasnou literatúrou (našou a inonárodnou), ale sú to aj Bžochove názory a komentáre podané príťažlivým, esejistickým spôsobom; miestami má čitateľ čas na "oddych" bez toho, aby prestal vnímať históriu psychoanalýzy.

Dozvie sa napríklad, že v slovenskom klinickom prostredí sa psychoanalýza prvý raz začína používať po roku 1918 (Jaroslav Stuchlík), prvý informatívny článok o psychoanalýze v slovenčine sa objavil roku 1926, prvé slovenské knižné vydanie Freuda Totem a tabu v roku 1966 a o dva roky neskôr vychádza populárny Freudov životopis (Psychoanalytická revolúcia).

V knihe Psychoanalýza na periférii sa stretneme aj so smutnou kuriozitou, keď "v sedemdesiatych rokoch bola psychoanalýza na Slovensku z oficiálnej psychológie, psychiatrie a psychoterapie úplne vypudená..." Psychiater a psychoterapeut Jozef Hašto sa vyjadril, že "hlbinná psychológia vždy naháňala strach totalitným režimom". Tak sa mohlo stať, že kniha Základy diferenciálnej psychológie (Ivan Štúr) bola v roku 1975 zošrotovaná. A keď si nalistujeme záver Bžochovej knihy, dozvieme sa, aký bol obľúbený Freudov vtip.

Bžochov historiografický záber na psychoanalýzu v oblasti slovenskej kultúry od prvej svetovej vojny po 70. roky je obdivuhodný. "Práca Adama Bžocha je potrebná a podnetná, akiste vyvolá diskusiu, čo možno autor aj sleduje," píše Milan Hamada. Jej názov možno vnímať dvojako, no nie pesimisticky, lebo situácia so psychoanalýzou sa u nás, našťastie, v posledných rokoch pozitívne zmenila.

Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)