Premiér Fico im vyčítal, že škodia vláde (jemu) a Viliam Klimáček, že ubližujú SND. (A jemu v ňom.)
Pamätám sa, ako jedna pani podnikateľka otvorila v meste reštauráciu skôr, ako bola budova skolaudovaná. Keď som o tom išla písať, zavolala mi, aby som to nespomínala, že tým ublížim personálu, ktorý tu pracuje. A že ona mi dá lepšie tipy, o čom písať.
Aj pán Klimáček dáva tipy: netreba písať o tom, ako sa zasekla opona či nefunguje točňa, ale o tom, akú má divadlo úžasnú riaditeľku (že je to žena) a že všetci sú strašne udatní a šikovní, lebo otvorenie divadla stihli načas.
Tvrdí, že kritikou SND novinári nahrávajú „chlapcom z koalície“, ktorí chcú dievča z divadla podlo vymeniť hneď, ako si odrobí ťažkú prácu. Hneď, ako sa ľudia prestanú v budove brodiť po pás v pote burlakov, ktorí dreli na brehu rieky. Aj teraz ešte vyčerpaní sedia, znojené čelá sa im trbliecu, krv z dlaní steká dolu Pribinovou.
Viliam Klimáček ľutuje novinárov, že nevidia, ako každou kritikou SND nahrávajú zlým chlapcom. Či už indiskrétne spomenú zaseknutú oponu, alebo dokonca skritizujú nejakú inscenáciu (napríklad jeho hry). Takto sa o SND, o strane a vláde nepíše!
Všeličo som už o novom divadle čítala, ale prišiel čas venovať sa zvláštnemu javu. Budova má čudnú moc, ľudia z nej vychádzajú „ožárení“. Strácajú súdnosť aj hlavu (všetko okrem glorioly). Autor – „vtipálek“ zrazu nevidí zaseknutú oponu ako niečo smiešne či groteskné. Mramorová veľryba ho celkom obrala o zmysel pre humor. Aj napriek tomu, že práve on ho vyniesol z pivničných priestorov do jej útulného brucha vystlaného „ladiacimi kobercami a kvetmi“.
V ústrety nám z neho kráča čerstvá generácia národných umelcov.
