Pokojné telo a jemný hlas kontrastujú s ostrým pohľadom a so zúrivým vnútrom. Španielsky herec je v takej polohe naozaj skvelý.

Bardem ľutuje, že sa po anglicky poriadne neučil. S tým, čo vie, to vraj pri nakrúcaní nemôže poriadne rozbaliť.

Tak trošku dramatizuje. Angličtinu vie, musel sa ju naučiť, ak si chcel zahrať kubánskeho disidenta Reinalda Arenasa vo filme Kým sa zotmie.

Spamätal sa skôr, ako by si to režisér Julian Schnabel mohol rozmyslieť. Potom si už iba zašiel do Los Angles, pretože ho nominovali na Oscara.

Nevýhodou je, že ráznym prestúpením španielskych hraníc nám Javier Bardem trochu uniká. Má svojich manažérov, ktorí mu organizujú čas - organizovali mu ho aj na pražskej premiére Goyovych prízrakov.

Takže, kým sa taký scenárista Jean-Claude Carriere slobodne premával po hoteli a mal čas aj na hodinové debaty, naše rozprávanie s Bardemom sa muselo zmestiť do štvrťhodinky. Hoci Carriere robil na oscarovom filme (Skrytý pôvab buržoázie) oveľa skôr ako Bradem.

Goya bez Bardema

Keď Carriere a Miloš Forman postavu Francesca Goyu písali, na Bardema nemysleli. Na neho si pripravili brata Lorenza. Teda ambiciózneho katolíka a človeka zmietaného deštrukčnými vášňami a túžnou po moci.

Goya si užíval pozornosť kráľovského dvora a popritom si dovolil maľovať ľudstvo v morálnom rozklade. Lorenzo si uzmyslel, že on bude ešte tvrdší, a hlavne aktívnejší. Spraví niečo konkrétne, aby necnostných Španielov potrestal.

„Nežiarlil som, že nemám Goyu. Mne sa Lorenzo páčil. Je niečím takým, ako bol Salieri pre Mozarta,“ vysvetľuje Bardem. „Dokonca mi pripadá španielskejší, najmä ak hovoríme o ambíciách a vzťahu k moci.“

Lorenzo je krutý a neústupný – keď napríklad obhajuje útrpné právo. No ten hlas, ktorý si k nemu Bardem zvolil, ten je tichý, takmer nežný. „Cirkev už urobila veľa zla - lenže s pokojným a chlácholivým hláskom. Správa sa ako ovečka, a za tým skrýva veľa nenávisti a agresie. Teda, aspoň ja ju tak vidím,“ hovorí. „Veľa veriacich robí krásne veci pre iných ľudí, ale cirkev ako inštitúcia? Sama sa svojím fanatizmom devalvovala. Aj pri tomto filme sa prejavila. Cez médiá ho napádala tak veľmi, až to pripomínalo inkvizíciu. Taká bola násilná.“

Dosť dobrí

Formanov film však ukazuje, že aj keď inkvizíciu na čas zlikvidovalo revolučné hnutie z konca 18. storočia, tyrania a rozklad neprestali. V tom zmätku sa darilo obom.

Kým sa Bardem pustil do nakrúcania, čosi si o tom prečítal: „Zistil som, ako veľa ľudí prišlo do mojej krajiny, aby ju zničilo. Francúzskych revolucionárov sme vítali. Príliš neskoro sme si uvedomili, že nám priniesli len násilie. Myslím si, že preto sa dodnes podceňujeme a máme pocit, že nie sme dosť dobrí,“ vraví.

Kedysi Javier Bardem trochu maľoval (skôr, ako sa dal na rugby a potom na herectvo) a pri obrazoch veľkých majstrov si uvedomil, že Španielsko je v podstate nejednoznačná krajina. „Je taká rozmanitá! Žijú v nej vidiečania a zároveň ľudia s naozaj kráľovským správaním. Niekedy sa musím pýtať – kam vlastne patrím? Goya nám ukázal, že sme naraz jedno i druhé.“

Goya pre Bardema

O modernom Španielsku zas hovorí oscarový film Volanie mora z roku 2004. Bardem v ňom hrá Ramona Sampreda - šesťdesiatročného muža, čo roky bojoval za to, aby mohol zomrieť. Mladý Bardem ho zahral tak dobre, že sme si ho museli okamžite odmyslieť a vidieť len nehybného človeka na lôžku.

Za Sampreda získal cenu na festivale v Benátkach a stal sa i najleším európskym hercom.

No ak by ste si ho chceli pozrieť, vrelo odporúčame krásny film Pondelky na slnku. Ten je o piatich nezamestnaných kamarátoch a je vyrozprávaný netradične citlivo aj humorne a s úctou k nižšej sociálnej vrstve. Bez toho, aby vydieral.

V roku 2002 tento film (nakrútil ho León de Aranoa) zvíťazil na festivale v San Sebastiane a dostal niekoľko Goyov, španielskych národných filmových cien. Samozrejme, že jeden z nich­ je doma u Bardema.

Autor: Praha – Bratislava