Túžbu napísať taký tlačový zákon, ktorý by splnil predstavu terajších (ale aj minulých a budúcich) vládnych úradníkov o možnosti mať právo rýchlej reakcie, sa nedá naplniť. Lebo médiá sú dosť silné na to, aby ich bolo možné donútiť zverejňovať
v každom vydaní príhovor každého, kto sa cíti byť dotknutý, že niekto si dovolí informovať a hodnotiť jeho prácu. Lebo to je pre úradníkov a politikov ideál.
Ľahšie to nebude mať Marek Maďarič ani, keď sa pokúsi do zákona napísať, že Tlačová rada je samoregulačným orgánom zriadeným zo zákona. Lebo už aj Vladimír Mečiar v najlepších časoch chápal samoreguláciu (viď pojem etická samoregulácia) inak ako zriadením zo zákona. Lebo sa to nedá.
A neklamme si, ťažké bude tvrdiť aj to, že terajšia Tlačová rada je pre obete médií dostatočnou zárukou obrany. Je nevýrazná minimálne preto, lebo na rozdiel od Rady pre reklamu sú do nej nominovaní ľudia, ktorí vo fachu nerobia. Nemôžu mu teda rozumieť. Preto pre brandžu ani verejnosť nie sú autority.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME
