Svoju sebaprezentáciu sa snažia vyšperkovať rôznymi diplomami či pečaťami kvality, cez „píár“ sa usilujú o pochvalné vyjadrenia celebrít či priaznivé kritiky recenzentov.
Snaha firiem „nechať za seba prehovoriť fakty či nezávislých odborníkov“ je vcelku logická. A predsa, niekedy to môže byť zbytočné, ba dokonca až kontraproduktívne.
V poslednom období som mal možnosť podieľať sa na dvoch prieskumoch spotrebiteľského správania, výsledky ktorých boli v tomto ohľade prekvapivé. Prvým bol prieskum o tom, ako sa na Slovensku kupujú mobilné telefóny. Ukázalo sa, že hoci je na trhu celý rad odborných časopisov a webových stránok venujúcich sa porovnávaniu telefónov a ich recenziám, tri štvrtiny používateľov telefónov nikdy nijakú recenziu na mobil nečítali!
Druhým je prieskum, prečo ľudia chodia do divadla. Aby nenastalo nedorozumenie, do divadla aspoň raz za mesiac chodia 3 percentá slovenskej populácie - takmer polovica obyvateľstva Slovenska nikdy v živote v divadle nebola.
A aké recenzie „musia“ čítať títo divadelní nadšenci? Napríklad: premiéra baletu Warhol „...kĺže po vonkajškových výrazových prostriedkoch“ a hoci „...hlavu a pätu to má, chýba tomu niečo uprostred“. Inscenácia R.U.R si zasa podľa recenzentky „žiadala výraznejšiu interpretáciu“ a „...naturelu režiséra sa hra vôbec nehodila“. No a premiéra hry Kto sa bojí Beatles „...je milá, hoci nedotiahnutá komédia“, ... atď. Čo titul, to negatívna kritika. Akiste nemilé.
No v spomínanom prieskume sa viacerí respondenti zhodli na tom, že keď si po premiére čítajú recenzie v tlači, skoro vždy majú pocit, že boli na nejakom inom predstavení ako recenzent. Typickým bol výrok: „Napriek hroznej recenzii som si to aj tak bol pozrieť. A veľmi sa mi to páčilo.“ Vyskytol sa dokonca názor, že „čím horšia recenzia, tým lepšie predstavenie (a naopak)“.
Aj negatívna recenzia môže byť účinná; ale s opačným efektom.
Autor: Marian Timoracký marketingový analytik United Consultants
