Anonym, Toronto

Ak nie ste presvedčený, že vydržíte pomalú špirálu úzkosti a trápnosti, vypadnite hneď. Inak sa budete musieť obrniť a pripraviť na to známe organizačné martýrium „odsúdenca na smrť“. Keby ste potrebovali príklady, ako sa to zvykne odohrávať, pozrite sa na utrpenie Roberta Gonzálesa, generálneho prokurátora USA, a Paula Wolfowitza, prezidenta Svetovej banky.

Podobne ako vy, aj títo muži to chcú vydržať a ostať čo naj­dlh­šie. Rovnako ako vy, aj oni sa o to pravdepodobne nemali pokúšať. Odsúdenci na smrť len zriedka dostávajú milosť.

Wolfowitz a Gonzáles

Uvedomujeme si, že odsúdenec na smrť je trochu expresívny výraz. Realita je taká, aká sa stáva vo firemných situáciách častejšie v prípade nižšieho a stredného manažmentu.

Tento pocit sa objavuje, keď všetci cítia, že niekoho prepustia, ale šéf odkladá oficiálne oznámenie tohto kroku. Prečo?

Dôvodov je veľa. Od strachu až po nedostatok guráže. No najčastejšie šéfovia otáľajú, lebo chcú, aby organizácia videla - obrazne povedané odobrila – nutnosť rozhodnutia dotyčného prepustiť. Možno je to kruté pre čakajúcu „obeť“, ale väčšina šéfov chce radšej byť známa svojou opatrnosťou ako rýchlym prstom na kohútiku.

Najjednoduchšie je, keď sa odsúdenec i pomaly, ale isto stmelia spoločnými rozpakmi a trápnosťou. Ale ak je odsúdenec náhodou riadiacim pracovníkom, typickou reakciou je paralýza, lebo ľudia čakajú, ako padne kocka a ako sa veci zreorganizujú.

Odsúdenec na smrť môže prípadne vyvolať aj horúčkovité manévrovanie. Koniec koncov, ľuďom môže záležať na jednotlivcovi, keď kráča na šibenicu. Môžu sa dokonca vehementne postaviť proti jeho osudu, ale pud sebazáchovy je silný ľudský inštinkt.

Nech to už dopadne tak alebo onak, či nastanú rozpaky, paralýza alebo politikárčenie, hovoríme o prostredí poklesu produktivity.

Vysoký počet obetí

Ak je celkový počet obetí odsúdenca na smrť vysoký, je to evidentne horšie aj pre „odsúdenca“ samotného.

Aj Gonzáles, aj Wolfowitz iste registrujú, že „priatelia“ zrazu nie sú schopní pozrieť sa im do očí. Sledujú, ako kedysi lojálni zástupcovia hlásajú neutralitu, pričom sľubujú vernosť inde. Pozorujú, ako vyprcháva ich autorita a postavenie spolu s ich nádejami, že dokážu niečo ovplyvniť.

Ako každý odsúdenec na smrť, aj oni objavujú, že skákanie môže mať svoj význam. Pri skoršom odchode bude výsledok možno rovnaký, ale oveľa rýchlejší a menej bolestný.

Typický krízový manažment

Povedzme si jasne: Nezaujímame postoj k prípadu Gonzálesa ani Wolfowitza. V oboch ide o politiku než o podstatu. Ale chceme povedať, že obaja spomínaní muži sa dopustili klasických riadiacich chýb, ktoré ich priviedli do bezvýchodiskovej situácie odsúdenca na smrť.

Keď sa Gonzáles ocitol v požiari public relations ohľadom prepúšťania ôsmich zástupcov prokurátora, snažil sa ho minimalizovať a udržiavať pod svojou kontrolou namiesto toho, aby odi­šiel pred úplným odhalením.

Jeho krízový manažment, až príliš typický pre podobné situácie – vyhýbavosť a kľučkovanie – poskytol ostatným príležitosť, aby ho odhalili. Jeho oponenti (a oponenti prezidenta Busha) vďačne využili príležitosť a chopili sa jej.

Pokiaľ ide o Wolfowitza, ujal sa vrcholného postu v Svetovej banke s jasným mandátom robiť zmeny. Takéto vyhlásenie nevyhnutne vyvoláva odpor.

V Svetovej banke to vyvolalo vzburu a Wolfowitzov vzťah s jeho „spoločníčkou“ príhodne poskytol muníciu pre jeho budúcich vojakov. Prirodzene, Wolfowitz mohol zvládnuť povýšenie spoločníčky s perfektnou morálkou. Na tom však nezáleží. Jeho okolnosti, tak ako okolnosti okolo generálneho prokurátora Gonzálesa, naznačujú, že sa nerozhodli správne.

Iný prípad, ale ...

Váš prípad, samozrejme, nepôsobí ani zďaleka tak hrozne, ani sa mu neprizerá celý svet. Ale aj tak by sme vám dali rovnakú radu. Choďte teraz, skôr než sa vy a vaša spoločnosť dostanete do odpornej špirály smerujúcej nadol.

Celkom pochopiteľne vám budú chýbať výplaty, ktoré by ste si boli zarobili. No z dlhodobého hľadiska vaša dôstojnosť a váš skutok organizačnej obete budú hodné viac.