ARNEHO KÖNIGA, predsedu Európskej federácie novinárov, prekvapuje napätie medzi slovenskou vládou a médiami. Tvrdí, že predseda vlády Robert Fico by mal chápať, že zastupuje všetky súčasti spoločnosti.
Prekvapil vás ako zahraničného novinára spôsob, akým politici na Slovensku berú novinárov, alebo o nich hovoria na verejnosti?
„Áno, áno, áno. Normálne nevidíte takúto ostrú kritiku. Občas sa stane, že politik na európskej úrovni napadne jednotlivého novinára, no mne sa zdá, že na Slovensku je to systematické, že všetkých novinárov považujú za nechcených. To je veľmi nešťastné a podľa mňa to vysiela signály od politikov k verejnosti, že novinárom netreba veriť. To je, prirodzene, veľmi nebezpečné, pretože keď má potom politik posolstvo, ktoré by sa malo rozšíriť, vyvstáva otázka, či tomu odkazu treba veriť. Vzhľadom na to, že ho prinášajú ľudia, o ktorých ten politik už povedal, že im veriť neslobodno.“
Čo sa skrýva za premiérovým postojom? Prečo by si politický vodca zámerne a opakovane znepriateľoval tlač?
„Zdá sa, že to pramení z veľmi problematického pohľadu na demokraciu. Je správne povzbudzovať mnohohlasnosť a ak sa zámerne vyhýbate niektorým hlasom, tak hovoríte, že tie hlasy nepotrebujete a že nepotrebujete takúto rôznorodosť spoločnosti. Ak to pochádza od politika, je to veľmi zlý signál.“
Na Slovensku, na rozdiel od niektorých iných transformujúcich sa krajín, nebol ani tak tradičný politický boj medzi pravicou a ľavicou, ale skôr medzi demokratickými a nedemokratickými silami. Je vtedy úloha žurnalizmu iná ako vo vyspelých demokraciách, akou je Švédsko?
„Novinári tu majú rozhodne tvrdší boj pre veľmi problematické názory politikov na to, ako sú informácie vnímané. Všetky centrá moci, akokoľvek malé, chcú ovládať svoje vlastné informácie. No ak prijmete oficiálny post ako politik, musíte prijať, že vás budú kritizovať z rôznych strán. Ak teraz novinári čelia veľmi tvrdému postoju politikov, samozrejme, že majú tvrdšiu prácu ako moji švédski kolegovia. Mal by som dodať, že do istej miery sa to deje vo všetkých štátoch. Politik v mojej vlasti sa napríklad môže snažiť vyhnúť konkrétnemu investigatívnemu programu, alebo sa žurnalistovi môže stať, že sa snaží získať odpovede od politika celé týždne - bezvýsledne. Nie je to však všeobecný model, ale výnimka, a to je práve ten významný rozdiel.“
Čo by ste poradili premiérovi Ficovi, čo by mal urobiť?
„Nemyslím, že ľudí, ktorí dosiahli jeho pozíciu, by bolo ľahké presvedčiť len rozhovorom. Argumentoval by som však, že ak prijal post, mal by chápať, že reprezentuje všetky súčasti spoločnosti, nielen svoju politickú stranu. Je tiež národným symbolom, ktorý by mal byť prístupný pre všetky médiá.“
Fico a ostatní vo vláde sa často sťažujú, že médiá po nich idú, že novinári sú neprofesionálni, alebo že isté médiá majú agendu za hranicami objektívneho spravodajstva. Je na tom čosi pravdy?
„Ak nie je, premiér by ju mohol vytvoriť svojím momentálnym postojom. Myslím, že musíte prijať fakt, že sám úkon kladenia otázok obsahuje prirodzene kritický postoj, a formát správ sám osebe vyžaduje prvok konfliktu, vzhľadom na to, že máme tak málo času alebo obmedzený priestor na prácu. Otázka obsahujúca konflikt a odvodzujúca konflikt je potom pre dramatické formy, aké teraz používajú všetky médiá, prirodzene lepšia. Tu by sme mohli ustúpiť o pár krokov. Možno by sme mohli byť prístupnejší prijímaniu informácií, keby v spôsobe, akým pracujeme, nebolo toľko konfliktov.“
Ako by sa teda Fico mal chrániť pred žurnalistami, ktorých „ženú“ konflikty? Myslíte si, že jeho nápad založiť tlačovú radu zo zákona je dobrý?
„Myslím, že tlačová rada je veľmi dobrý nápad, kým ju vedú tlač, vydavatelia a novinári, a nie štát, vláda alebo politici. To je veľmi dôležité. O tlačovú radu sa snažili v mnohých štátoch - ak máte dobrovoľný systém, myslím, že by mohla fungovať.“
Prístup k vládnym politikom je dnes dosť obmedzený, a spravodajské články týkajúce sa vlády sú preto slabšie. Môžu žurnalisti sami urobiť niečo, aby zmiernili napätie a lepšie poslúžili čitateľom?
„Mohli by sa pokúsiť pripraviť stretnutie mimo záznamu, ale s politikmi je to vždy ošemetná úloha.“
Aké sú dlhodobé dopady takýchto napätých vzťahov?
„Je to ako zákop - čím hlbšie sa zakopávate, tým ťažšie je dostať sa z neho. Čím dlhšie táto situácia trvá, tým ťažšie bude napraviť ju. Ak to dobre chápem, Fico je rázny a dosť mladý na svoj post. Z tohto uhla pohľadu existuje riziko, že sa nebude snažiť zmeniť to.“
Robia v krajine ako Slovensko, ktoré má pomerne krátku skúsenosť s demokratickou žurnalistikou, novinári chyby, aké sa inde nestávajú?
„Myslím, že robia rovnaké chyby, aké vidíme inde. Ak napríklad máte naozaj dobrý príbeh, ktorým si nie ste na 100 percent istý, dnes je pravdepodobnosť, že sa dostane do novín skôr, než bude možné dôkladne ho overiť, oveľa vyššia ako v minulosti. Myslím, že aj vy máte problém s politickými príbehmi, ktoré sa v mojej krajine ťažko predávajú. Neexistuje politický príbeh, ktorý by porazil príbeh celebrity. Politické príbehy je ťažšie presadiť v niektorých žurnalistických prostrediach.“
Mali by sme odolávať trendu smerujúcemu k bulvárnejšiemu žurnalizmu?
„Malo by sa mu odolávať, lebo inak novinárska profesia stratí svoj zmysel. Vo Švédsku majú politici veľmi nízke hodnotenie dôveryhodnosti, ale novinári sú ešte menej dôveryhodní. To je taká stresová a významná situácia, že ak s tým niečo neurobíme, v budúcnosti sa všetko bude považovať za zábavu, a žurnalisti, ktorým sa táto situácia nepáči, nebudú mať priestor. Existuje obrovské riziko skutočne zlej novinárčiny. Z mnohých dôvodov - sčasti vinou finančných požiadaviek a faktu, že je mnoho nových majiteľov, ktorí nie sú tradičnými vydavateľmi, ale priemyselníkmi. Ďalším problémom je tempo, akým pracujeme - je veľmi málo času robiť vydavateľské rozhodnutia. Pozrime sa tiež na konkurenciu - internet. Lewinskej škandál v USA bol prvou príležitosťou, pri ktorej noviny videli príbeh publikovaný na internete a rozhodli sa vydať ho, aby boli prvé. V inom prípade mal istý politický vodca vo Švédsku problém s alkoholom a močil na verejnosti. Znovu to isté - bolo to zverejnené na internete, až potom v novinách. Postoj, že musíte byť prví, dokonca aj keď informácie nie sú potvrdené, privodí veľké problémy v budúcnosti. Nehovoriac o fakte, že internet nemá uzávierku.“
Noam Chomsky by mohol tvrdiť, že pokles dôveryhodnosti spravodajstva sa hodí politikom a širšej obchodnej vládnucej triede, ktorej súčasťou sú vydavatelia. Vidíte nejaký zámer v tom, čo sa deje s kvalitou žurnalistiky?
„Myslím, že áno. Môj priateľ v švédskej tlačovej agentúre musí z každého článku urobiť tri verzie, potom urobiť zvuk na predaj komerčným rozhlasovým staniciam, a napokon urobiť videoklipy. Spočiatku tvrdili, že to je priveľa, ale nútili ich do toho. Po čase to niektorých zaujalo a výzva sa im zapáčila. Potom im majiteľ povedal, že si nemôže dovoliť všetky tieto nové činnosti, a že budú musieť znížiť kvalitu. To je veľmi výrečné posolstvo. Aj iní zamestnávatelia ho vysielajú - že kvalita je menej dôležitá ako to, či dokážu predať obsah.“
Majú majitelia médií spoločný záujem s politikmi, aby sa znížila kvalita žurnalistiky?
„Viete rovnako dobre ako ja, že politici chodia na rozhovory s cieľom neodpovedať na žiadne otázky, ale skôr zverejniť svoje posolstvo. Snažia sa hovoriť spôsobom, aby ich nebolo možné prerušiť, a snažia sa vyhnúť situácii, keď to nemajú pod kontrolou, takže preferujú živé vysielanie. Pokiaľ ide o médiá, čoraz viac narážame na myšlienku, že ide o biznis, ktorý musí priniesť výsledky. Záleží na výsledkoch za posledný štvrťrok, čo znamená, že nemôžete budovať do budúcnosti. Myslím, že ešte vždy existuje veľa dobrých novinárov, ale pre mnohých ľudí sa novinárčina stáva prácou, kde ste nahraditeľný. A ľudia potom hovoria: Ak som nahraditeľný, prečo by som nešiel do komunikačného sektora a nezarobil viac peňazí za menej hodín, keď ako novinár nemám žiadnu úctu, nie som dobre platený, nemám budúcnosť a nemám zaujímavú prácu, po akej som túžil?“
Je u švédskych novinárov tiež bežné, že okolo tridsiatky začnú odchádzať, aby sa stali hovorcami, alebo aby pracovali v public relations či marketingu?
„Nie, ale po celom svete existujú rôzne úrovne stotožnenia sa s prácou. Musíte dať novinárom príležitosti, aby sa stotožnili so svojou profesiou, a tiež dôvody, aby sa stali novinármi, ako napríklad dobrý plat a ďalšie vzdelávanie. Ak stále prichádzame o ľudí, ktorí idú napríklad za hovorcov, médiá zostanú veľmi slabé.“
Sloboda médií na Slovensku pravidelne dostáva dobré známky od medzinárodných strážcov médií, ale tunajší novinári sa často pýtajú, aký význam má sloboda, keď to, čo píšu, len zriedka vyvolá v spoločnosti nejakú zmenu.
„Počul som to od mnohých ľudí v bývalom Sovietskom zväze. Niektorí ľudia, čo sa veľmi angažujú vo svojej práci, mi povedali, že keď robia investigatívny príbeh, chcú, aby zlosyn skončil vo väzení aspoň na 10 rokov. Ak sa nič nedeje, sú veľmi sklamaní. Podľa mňa to je niečo, s čím my na Západe žijeme už dlho. Moji švédski kolegovia by neboli osobne urazení, keby ich článok nepriniesol výsledok. Účinok toho, čo píšete, nie je vždy okamžitý. Za komunizmu bola váha každého slova oveľa väčšia, vydať niečo, čo bolo proti vláde, malo vážne dôsledky. Možno aj teraz tunajší novinári očakávajú rovnaké reakcie a tie neprichádzajú. Možno práve toto musíte akceptovať v demokracii - trvá dlhšie, kým sa prejaví účinok článkov.“
