„Keď sa človek dostane na rázcestie, musí urobiť všetko preto, aby sa rozhodol správne a mal čisté svedomie. Pokojne môžem povedať, že som to vždy urobil,“ vyhlásil na sklonku života Mstislav Rostropovič. Mal pravdu. Aj v tom, že svoje rozmanité aktivity zastaví až na „večnej dovolenke“. Odobral sa na ňu včera.
Zomrel v moskovskej nemocnici, po dlhom boji s rakovinou. Presne mesiac po svojich osemdesiatinách. Zostalo po ňom množstvo skvelých nahrávok, ale aj spomienky na veľkú osobnú statočnosť.
Slava, ako ho volali priatelia, bol výnimočným hudobníkom a zároveň aj jednou z najväčších postáv v dejinách 20. storočia. Svoj život delil medzi vyludzovanie tónov a pomoc slabším.
Disident
Začalo sa to už v škole. Okrem violončela vyštudoval aj komponovanie u Sergeja Prokofieva a Dmitrija Šostakoviča. S oboma géniami sa spriatelil a ako jeden z mála sa od nich neodvrátil po tvrdej kritike komunistického ideológa Ždanova. Ten krátko po druhej svetovej vojne udrel na hudobníkov a obvinil ich z formalizmu (v stalinskom Rusku takéto slová hrozili minimálne problémami so živobytím).
Kým vtedy bol Rostropovič talentovaný mladík, ktorému sa to prepieklo, v roku 1970 už bol renomovaným umelcom známym aj v zahraničí. Z tejto pozície inak zapôsobil jeho otvorený list do hlásnej trúby režimu, denníka Pravda. Zastal sa v ňom disidentského spisovateľa Alexandra Solženicyna, ktorého istý čas dokonca skrýval vo svojom dome.
V rozhovore pre BBC s odstupom spomínal, že to bolo najlepšie, čo v živote urobil: „Odvtedy som mal svedomie jasné a čisté.“ Za odvážne gesto však musel zaplatiť. Hoci bolo dávno po krvavých čistkách, v Rusku ešte stále moc budila strach. A tak sa stal vo svojej vlasti vyhnancom. Spomínal, ako ho známi prestali zdraviť a ľudia sa mu odrazu vyhýbali. V roku 1974 dostal možnosť emigrovať, ktorú využil.
Vysťahoval sa do Veľkej Británie a neskôr do USA. Jeho famóznu hru na originálnom Stradivariho violončele obdivoval Západ už od 60. rokov, keď tam cestoval spolu s ďalšími ruskými virtuózmi. Po emigrácii začal nemenej úspešne aj dirigovať. Mohol sa nerušene venovať umeniu, no to nebolo v jeho povahe. Komentoval veci verejné, výrazne pomohol anglickému vydaniu Šostakovičových pamätí (v Rusku vyšli až po páde komunizmu) a venoval sa aj charite.
Hudobník–originál
Keď sa rúcal Berlínsky múr, bolo viac než symbolické, že ku tomu okrem Pink Floyd hral aj on. Na Bachove skladby pre sólové violončelo s pozadím počmáranej steny sa len tak ľahko zabudnúť nedá. Nemenej legendárny bol aj jeho koncertný maratón v roku 1964. Vtedy v Londýne za mesiac predviedol tridsať (!) štýlovo rôznych skladieb.
Dlho šéfoval Národnému symfonickému orchestru vo Washingtone, hosťoval na takmer všetkých špičkových scénach po boku najväčších osobností. Mnohí skladatelia písali špeciálne pre neho, pretože vedeli, že „Slava“ zvládne aj tie najťažšie pasáže s bravúrou.
Za osudové mesto považoval Prahu. Tam v roku 1947 naštartoval zahraničnú kariéru, tam s dirigentom Václavom Talichom nahral Dvořákov violončelový koncert, ktorý považoval za svoju najvydarenejšiu nahrávku, a práve tam sa zoznámil so speváčkou Galinou Višnevskou – budúcou manželkou.
Rehabilitácia vo vlasti prišla ešte za éry Gorbačova, potom sa do Ruska pravidelne vracal. Z Putinových úst síce slová o neústupnom obhajcovi ľudských práv zneli trochu pikantne, no sú nespochybniteľné.
