kých albumov.
Pán Varga, do Prúdov ste v roku 1967 nastúpili ako klasický hudobník s nulovými bigbítovými skúsenosťami. Ako ste to celé vnímali?
Varga: "Pochopil som, že hudba je niekde inde a na koncerty vážnej hudby chodia iba skladatelia a rodinní príslušníci skladateľov a interpretov. Pre mňa to bol skôr ideologický problém ako hudobný. Do Prúdov som prišiel tak, že Paľo o tom ani nevedel. Zoznámil som sa s basgitaristom Vladom Kaššayom a najprv sme hrali na čajoch o piatej ako skupina Combo Lux, to bola taká bokovka Prúdov. Potom som prišiel aj do samotných Prúdov. Prvá skladba čo som zložil, bola Malá čierna ruža, potom Strašidlo a tretia bola Zvonky zvoňte. Vtedy to išlo rýchlo."
Pán Hammel, ako ste vnímali Mariánov príchod? Nebolo trochu otrasené vaše ego frontmana?
Hammel: "Božechráň, ja som vtedy bol len hráč na sprievodnej gitare a keďže som bol najmladší, urobili ma spevákom. Marián sa kapelníkom stal celkom logicky a prirodzene, bol z nás hudobne najfundovanejší. Žiadne napätia neboli. Držali sme spolu a snažili sa urobiť niečo dobré."
Vnímali ste, že vzniká niečo mimoriadne?
Varga: "Určite nie. Ja som bol v tom, že som si do rocku iba odskočil. A vlastne to aj tak bolo, aj keď to odskočenie trvalo tridsať rokov. Teraz sa vraciam späť."
Hammel: "Zelená pošta nevznikala ako nejaké ucelené dielo. Postupne sme nahrávali pesničky do archívu Československého rozhlasu, potom sme vybrali veci, ktoré sme považovali za najlepšie. Koncepcia teda prišla dodatočne. Ja som popri hraní študoval právo a bral som to tak, že sme amatéri, ktorí to robia z radosti, netušil som, že budem profesionálnym hudobníkom."
Do našej edície sme prebrali informácie z pôvodného obalu, ale hovorí sa, že na nahrávaní Zvonkov sa zúčastnili aj členovia predchádzajúcej zostavy Prúdov. Je to tak?
Hammel: "Obal je trochu zavádzajúci, lebo fotka zachytáva aktuálnu verziu Prúdov, ale tri pesničky nahrávali aj bubeníci Peter Petro a Ľubo Dolinský a basista Vlado Kaššay.
Varga: Dokonca pesnička Strašidlo je zostrihaná z dvoch verzií a v každej hrá iný bubeník - Ľubo Dolinský a Peter Petro."
Hammel: "Jeden mal možno rande, tak to dotočil druhý. Vtedy sme všetko robili kvôli frajerkám. Iný dôvod nebol."
Pán Varga, ale to ste vy ako niekdajší konzervatorista robili aj kvôli hudbe, nie?
Varga: "No, aj kvôli hudbe."
Čo vám hovoria Zvonky takmer po štyridsiatich rokoch?
Varga: "Neviem, lebo ja to nepočúvam. Ale teraz si ich možno vypočujem.
Hammel: Ja ten pôvodný album tiež nepočúvam, ale pre mňa to je prítomnosť. Tie pesničky hráme naživo, takže žiadna nostalgia, ale aktuálny materiál, ktorý funguje aj po tých štyridsiatich rokoch, z čoho sa veľmi teším. Mimochodom, Robo Papp, ktorý spieva Zvonky v súťaži Hit storočia, mi napísal esemesku, že nič také ťažké ešte v živote nespieval."
O Zvonkoch sa hovorí, že to bola okrem iného emancipácia civilného spevu. Paľo, ovplyvnil ťa v tomto Marián ako hlavný skladateľ?
Hammel: "Ja som ani inak spievať nevedel, ale Marián ma nútil spievať vysoko, čo sú síce ťažké polohy, ale on trval na tónine, v ktorej to vymyslel, a ja som sa musel niekedy krvopotne prispôsobovať. Napríklad skladba Zvonky zvoňte je na hranici môjho rozsahu."
Po prvom vydaní trvalo dvadsať rokov, kým v roku 1989 vyšla reedícia. Prečo?
Hammel: "Možno to zavinila emigrácia textára Rudolfa Skukálka, ktorý navyše pracoval v redakcii Slobodnej Európy. Druhý dôvod mohla byť pesnička Balada o smutnom Jánovi, ktorú spojili s Jánom Palachom, ktorý sa upálil na protest proti ruskej invázii a bolo vedľajšie, že tú pieseň sme nahrali dva roky predtým. Ale Zvonky sa aj tak šírili na magnetofónových páskach, takže k ľuďom sa dostali. A navyše sa v tých textoch hľadali všelijaké inotaje - aj to patrilo k dobe."
