ckej prestávky, lebo nástroje bolo treba po ťažkej šichte dôkladne naladiť. Klavírny maratón si nenárokoval na zápis do Guinessovej knihy rekordov. Išlo o iné, dôležitejšie veci.Leoš Vajdulák, riaditeľ Základnej umeleckej školy Petra Michala Bohúňa nepatrí k tým, ktorí plačú, ako štát kašle na kultúru a nedáva peniaze na umelecké školstvo. Radšej vymýšľa, ako čo urobiť. Aj vďaka nemu začína byť Dolný Kubín významným mestom na európskej hudobnej mape.

Nedávno škola dostala od sponzora dva nové klavíry - krídla Yamaha, každý za vyše milión korún. Zo samej veľkej radosti prišla na svet myšlienka neurobiť nejaký obyčajný krst, ale rovno dvadsaťštyrihodinový koncertný maratón, od osemnástej do osemnástej. Pozvaní boli klasickí hráči aj džezmeni a, samozrejme, nechýbali ani žiaci školy. "Na autách za milión a viac jazdí dnes na Slovensku kdekto," hovorí Leoš Vajdulák. "Ale nikdy sa nestane, že by si za volant takéhoto auta sadol napríklad Schumacher. No zopár takýchto Schumacherov si, obrazne povedané, na našom festivale na nových klavíroch zajazdilo. Boli pozvaní mimoriadni hráči a vystúpili aj talentované deti z našej školy, ktoré môže čakať veľká budúcnosť."

Lekár lúštiaci krížovku

Vrcholového koncertného klaviristu si predstavujeme ako rozorvaného, excentrického a neurotického človeka, ktorý má s najväčšou pravdepodobnosťou nejaké psychické problémy a pri hre strúha všelijaké extravagantné pózy. Svetoznámy interpret Eugen Indjic, ktorý o šiestej popoludní otváral festival, pri hre pôsobí ako obvodný lekár, spokojne lúštiaci krížovku. Len prsty sa mu mihajú v šialenom tanci.

Indjic sa narodil v Juhoslávii, jeho matka je Ruska, otec Srb. Vyštudoval Harvardskú univerzitu v Bostone, hrá od trinástich rokov. Žije v Paríži a veľmi obľúbený je v USA. Podľa vlastných slov však najradšej hrá na Slovensku, v Poľsku a v Čechách, lebo u nás ľudia úprimnejšie cítia hudbu. Indjic je naozajstný Schumacher klavíra, navyše, v najvýkonnejšom období.

Publikum je naozaj vnímavé. Ľudia sa úprimne tešia po výkonoch Indjica a špičkových slovenských klaviristov, ale aj po vystúpení Soničky Batunovej, ktorá hrala skladbičky o snežienke či koníkovi a medvedíkovi. Každý veľký umelec mal takéhoto malého predskokana. Ktovie, kto bude tlieskať o pätnásť rokov práve jej.

Ak sa chce, tak sa dá

"Túto základnú umeleckú školu študujem, robí naozaj zaujímavé projekty," hovorí klavirista Ivan Šiller. Práve dohral neuveriteľne ťažkú skladbu moderného amerického skladateľa Alvina Currana s názvom For Cornelius. Takú ťažkú, že neobdivujem len jeho interpretačné majstrovstvo, ale aj skladateľa Petra Zagara, ktorý sa podujal obracať noty. Už len sledovať tie chuchvalce a otočiť stranu v správnom momente musela byť fuška. "Chodil som sem asi dvakrát do roka robiť tvorivé dielne pre deti. Aj som tu niekoľkokrát hral a viem, že sú tu tvoriví ľudia, ktorí majú veľa nápadov a potvrdzujú heslo ,keď sa chce, tak sa dá'."

Rozchod o štvrtej ráno

Džezová noc sa začína presne o polnoci, ale publikum sa podstatne nemení. Sú tu páni a dámy v najlepších rokoch, ale aj úplné decká a určite tu nesedia preto, lebo v Kubíne nie je kam ísť. Naopak, v meste je ruch ako v centre Bratislavy v lete a minimálne z dvoch domov na štýlovom námestí dunia diskotéky. Z tej tretej neduní nič, zato dnu znejú emócie. "Mám skvelý pocit, nielen z ľudí, ale aj z klavíra," hovorí skúsený Peter Adamkovič z prešovského AMC tria. "Džezový klavirista má ťažký život, lebo je odkázaný väčšinou na zlé, rozbité nástroje, alebo si musí nosiť svoj vlastný elektrický klavír, a to tiež nie je ideálne." "Som nadšený," pridáva sa Valér Miko z bratislavskej skupiny Next Time. "Je skvelé a inšpiratívne zahrať si medzi toľkými vynikajúcimi umelcami."

Ďalší vrchol prichádza o tretej nadránom. Keď sa do kláves zaboria Lubo Šrámek a Ondrej Krajňák, znie to so sprievodom bubeníka Mariána Ševčíka a kontrabasistu Tomáša Baroša ako keby sem doletela nejaká špičková kapela rovno z prominentného newyorského klubu. Človek si v takýchto chvíľach hovorí, že stojí za to bdieť. Publikum sa o štvrtej zdvíha neochotne, ale program sa skončil. Keby pokračoval, boli by tu do rána. Emócie však nie a nie doznieť. Ideme oproti, kde usporiadatelia objednali penzión, tu majú účinkujúci klubovňu s občerstvením. Smejeme sa na muzikantských príhodách do šiestej rána. Opäť sa raz ukázalo, že džezmeni nie sú žiadni suchári.

Ladič musí mať hudbu rád

Bez ladiča klavírov by boli klavíry kusmi exkluzívneho, ale trochu nepraktického nábytku. Juraj Strausz je excelentný ladič so štyridsaťročnými skúsenosťami. Jeho sólo prichádza potom, čo sa sála vyprázdni. Predtým si poctivo odsedel všetky koncerty v publiku. "Ladič musí mať rád hudbu, inak by nedal do nástroja dušu, tóny sa nedajú vnímať osve, ale v rámci jedného hudobného priestoru," hovorí. On sám má v byte veľké krídlo, na ktorom si hrá improvizácie, čosi medzi vážnou hudbou a džezom, niekedy aj trochu do bigbítu. Ten váš klavír asi bude dobre naladený, však? - pýtame sa. "Ani nie, to mi nemá kto zaplatiť," žartuje Strausz. Ladenie klavírov sa normálne študuje na konzervatóriu. A prekvapuje aj informácia, že trochu inak sa klavíry pripravujú pred koncertmi a trochu inak pred nahrávaním v štúdiu.

Vytrvalci a vrcholy

Sobotňajší program sa začína skoro ráno vystúpeniami malých detských talentov. Zvládať ho celý je šichta pre naozajstných vytrvalcov. Takí boli traja a jedným z ich je Matej Záchenský "Keď som prišiel po štvrtej domov, bol som taký rozrušený, že som nemohol spať," hovorí. Zapol som si rádio Devín, kde hrali Händla a do šiestej som sedel so slúchadlami na ušiach. Keď sa človek v takýchto veciach rozbehne, nie a nie sa zastaviť. Je to skvelý festival, lebo kde už človek nájde takú vysokú koncentráciu slušných ľudí. Na futbale určite nie."

Ladislav Fančovič a Vladislav Šarišský zjavom nepôsobia ako veľkí mágovia "klasiky", skôr by sme si ich vedeli predstaviť v britpopovej kapele. Spolu si zahrajú z času na čas, keď sa podarí. Práve dohrali druhý vrchol festivalu, neplánovanú Gershwinovu Rapsódiu v modrom, ktorej úprava pre dva klavíry veľmi pristane. Sami sa ponúkli, že vyplnia nečakanú pauzu v programe. V piatok sme boli fascinovaní ich štvorručnou interpretáciou Svätenia jari od Igora Stravinského. Žiadne doznievanie emócií s pohľadom upreným do neurčita sa nekoná. Poď si zapáliť, hovorí Fančovič Šarišskému. Ten pred budovou vytiahne z vnútorného vrecka saka fúkaciu harmoniku a zahrá si jednoduché motívčeky. Nikto z džezmenov sa vraj nepýtal, aký honorár dostane, išli hrať predovšetkým preto, lebo je to zaujímavá akcia. "Ja sa skoro nikoho nepýtam na honorár," smeje sa Vladislav Šarišský. "Ale musím začať, lebo aj žiť z niečoho treba."

Koniec

Ladislav Fančovič je najfrekventovanejší hudobník festivalu. S Eugenom Indjicom hrá aj záverečnú skladbu, Poulencov koncert pre dva klavíry. Vychádzame von, aby sme sa zhlboka nadýchli a trocha to rozchodili. Takto pred dvadsiatimi štyrmi hodinami sme prišli, niektorí možno pod vplyvom zakorenených predstáv o chudobnom, tvrdom kraji, kde v malých domcoch žijú jednoduchí, no priami ľudia.

O týždeň sa začne medzinárodná súťaž huslistov Talenty pre Európu spojená so súťažou špičkových husliarov z celého sveta. Asi už tušíte, kto ju organizuje. Marian Jaslovský