SND prestalo byť umeleckou manufaktúrou, kde sa všeličo dalo dorábať na kolene. Stalo sa výrobnou linkou vyžadujúcou systém. Nehovorím o zdrojoch inšpirácie, ale o nových definíciách programovania, ktoré dnes súrne potrebuje.
SND ponúklo v priebehu jediného týždňa štyri premiéry na štyroch scénach, navyše len pár dní po náročnom otváraní.
Pre divadlo v zábehu i pre divákov to bol možno až priveľmi ambiciózny plán. Po takmer piatich tisíckach víkendových návštevníkov museli tretiu premiéru baletu Warhola zrušiť pre nedostatočný záujem publika.
Prvá La Traviata vypredala polovicu veľkej sály, ranné predstavenie zaplnili školáci. Akokoľvek radostne vyzerajú autobusy pristavené k SND, marketing je len krokom B.
Surovinu divadelného cyklu dodáva dramaturgia. Veľké sály sú kruté. Nemajú rady začiatočníkov, vyžadujú si divadelných mágov a tituly, ktoré ich dokážu zaplniť.
Nevolám po umeleckom braku, ale po intuícii a reálnosti tvorcov, k ich empatii k divákovi. Všetko je totiž v novom SND väčšie. Aj následky pokusov a omylov.
