Anonymný v anonymnom. Taký je Memfer, inak Roman Pekarík, študovaný fyzik, autor streetartu a zvláštny obyvateľ bitového sveta kybérie i Kybérie. A takou sú i jeho texty Kacíra v čižmách.
„Iba kŕčovité skeče. Obojručne, heslovite je to lepšie.“
Čítanie tejto zbierky je ako kĺzanie sa po plochách. Voľné reťazenie autorových asociácií, pocitov, nálad a impresií, ktoré síce rozprávajú, no žiaľ, často nič nevravia. Iba tak plynú, rytmicky pulzujú, vy sa cítite ako na psytrance párty, no ten pocit je prchavý a nič za ním.
V hlave síce máte nejaké obrazy a odrazy, no nijaký základ. Len zrkadlenie ničoty. Film, ktorého sa nedokážete dotknúť.
„Možno nie je kam. Piercing a tetovanie má už každý, karaoke je pasé, vtáčie tsunami nikde, tak hŕŕ do obrúčky.“
Ono to nie vždy stačí, trochu angličtiny, hudby; pretrepané, zmiešané – ale nie čitateľné a čítavé. Kacír je zápasom so slovami. Niekedy autora, väčšinou čitateľa.
Zápasiť však môžete pre potešenie z hry. Tu nie, Kacír málokedy baví.
Pritom niektoré Memferove priamočiarejšie prózičky sú príjemnejšie, stále však prislabé na upútanie pozornosti. Pár podarených metafor leto nerobí. Memfer akoby bol dodnes tým malým chlapcom, ktorého nikto nechce do hry, ktorý síce laškuje so slovami, sémantikou, presahmi a presunmi, ale ostáva nepochopený a sám.
Pritom kulisy i rekvizity sú celkom známe. Osudy odškrtávané niekde medzi Verne, A4 a Pizzou Mizzou. Stojace na polceste, medzi diskotékovým klubom a „veľkým“ životom.
„Čosi pozitívne: môžeš si ulietať, na čom chceš.“
Môžeme, lenže: pri čítaní Kacíra máte neodbytný pocit, že podľa všetkého na túto knihu nie ste dostatočne vzdelaný. Pocit nič moc. Mém nemém, fér nefér. Nabudúce radšej ten streetart.
Memfer: Kacír v čižmách
Ars Poetica, Bratislava, 2006
