Nie preto, lebo Balet SND tancuje Warhola, ale vďaka kinám. Premiéru majú dva filmy z výtvarného sveta. Kým Goyove prízraky od Miloša Formana je veľkorozpočtová produkcia s hviezdnym obsadením, druhý film je celkom iný.
Volá sa Toyen, je teda o Marii Čermínovej, členke Českej surrealistickej skupiny, ktorá bola v úzkom kontakte s Bretonovou surrealistickou skupinou v Paríži.
Toyen popierala všetko, čo ju spútavalo - rodinné väzby, meštiacke konvencie, svoje meno, tradičnú ženskú úlohu. Film je o jej myšlienkach, snoch a snení, o maľovaní ľudských tieňov (svojho priateľa básnika Jindřicha Heislera), nie o maľovaní ľudí samotných.
Keď si spomenieme na krátky zoznam nedávnych filmov o maliaroch, väčšinou sme videli úchvatné kostýmy, takmer dôveryhodné dobové scény, prachom zapadnuté vzorce spoločenského kódexu a do toho maliarske excesy.
V kinách bol Picasso ako zúrivý egomaniakálny lovec (Prežila som Picassa), Modigliani ako jeho súper utápajúci zúfalosť, talent aj lásku v baroch (Modigliani), záhadnou slúžkou očarený Jan Vermeer (Dievča s perlou), Frida Kahlo ako energická bojovníčka (Frida) a Vincent van Gogh v niekoľkých verziách ako labilný chudobný misionár. Ešte azda spomeňme Basquiata, dalo by sa pokračovať.
Filmárov, ako ľudí, ktorí vnímajú svet cez obraz, výtvarníci inšpirujú. Ale napriek rôznym smerom a programom, podľa ktorých výtvarníci maľujú, len máloktorý režisér si dovolí rozvíjať ich osud pomocou ich maliarskeho štýlu.
Zrejme myslia na diváka a na to, ako by spracoval napríklad Picassa vyobrazeného v kubistických hranách.
Touto úvahou sa režisér Toyen Jan Němec nezaoberal. Aj keď s veľkým prižmúrením očí, možno najbližšie k Toyen má snímka o Gustavovi Klimtovi s Johnom Malkovichom. Aj v ňom vystupujú sny, zrkadlá, slučky. Klimta však distribútori na Slovensko zatiaľ nepriniesli.
