Byť v kine s Milošom Formanom, aký zážitok z toho môže byť! Najkrajšie sú vždy neprikrášlené postavy, miesto priťahuje, keď je rozpoznateľné a príbeh dráždi, ak je priamy a neruší ho ani pomalšie tempo, kúsok absurdity, tajomna či nadprirodzenej emócie.

Takého Formana poznáme, na takého Formana sa zrejme tešíme, keď v sále zhasne, a začína spolu ladiť obraz so zvukom. Aj pri Goyových prízrakoch čakáme, že každú chvíľu nastúpi to známe napätie a vzrušenie – a máme skoro dve hodiny na to, aby sme zistili, prečo to tentoraz, do čerta, nefunguje.

V zápletke problém nebude. Miloš Forman a scenárista Jean–Claude Carriere sú starší, múdri páni. Jeden zažil dve totality, druhý cestoval hore–dole a túžil preniknúť do všetkého, o čo zavadil. Keď si zmysleli, že spravia film o ľudskom šialenstve, neistote, pomätenej mysli a ničivej túžbe po moci, pravdepodobne to nebolo preto, aby ohurovali príťažlivými obrazmi a priživili sa na expresívnosti španielskej inkvizície.

Rozprávajú vážne, nezľahčujú históriu, nie sú ani povrchní. V postave Inez ukázali nevinnú obeť zneužívania, zaslepenosti a krutosti cirkvenej moci. V bratovi Lorenzovi ambiciózneho človeka, neistého vo svojich ideáloch, ale istého v túžbe po moci. A ten maliar z názvu filmu? To je bystrý, ale predsa len tichý pozorovateľ zmätkov, keď sa na ulici i v ľudských hlavách menila vláda. Pevnú cirkev vystriedala nevyspytateľná revolúcia a zase naopak.

Postavy sú výrazné aj mimo základnej trojice. Javier Bardem svojho Lorenza absolútne prekukol, divé vnútro maskuje chlácholivým hlasom. Stellan Skarsgard by mohol prednášať o predstavivosti – v knižnej predlohe pôsobí Goya chladne a nestranne, on z neho spravil originálnu, nezávislú osobnosť.

Aj scény sú vábivé, často aj výborne vypointované replikou alebo niekoľkými taktami hudby. Ten problém bude v tom, čo z nich napokon zostane.

Nuž, nič viac ako to, čo práve vidíme.

Platí to i o knihe, ktorú Forman s Carrierom pred filmom napísali. Veľkosť témy im nedala čas na nič viac, ako rozvinutie a rozuzlenie zápletky. Tomu románu chýba to, čomu hovoríme „literatúra“, a filmu zas ten „film“. Nie je v ňom osobný štýl, necítiť autorstvo a čo je najhoršie, nie je tam veľa miesta pre našu vlastnú interpretáciu.

Bez nej zážitok v kine nemôže byť dokonale vzrušujúci.