a, chvíľu ako zaľúbený pár, milo nezodpovední, krásne slobodní. 'Má sedemnásť a čipsy mrví, na sukni vizitku, že Prasiak bol prvý' - dozvieme sa, keď na to príde.
Asi o tom je - tak v rýchlosti - inscenácia Diskozvery, ktorú uviedlo bratislavské Štúdio 12 v rámci cyklu Weread. Do hry dramatika Endu Walsha, pochádzajúceho z Dublinu, obsadil režisér Ján Šimko študentov herectva Danielu Pribullovú a Ľuba Bukového. Do 'materiálu' skočili rovnými nohami a mohli sa v ňom cítiť ako ryby vo vode. Prekladateľ Martin Solotruk si na texte zgustol a konverzačku odpálil v rytme, ktorý bolo treba stíhať. Pohral sa s menami, bez zábran text poslovenčoval, napínal básnickú strunu. Hercom stačilo zopár zdanlivo nepotrebných rekvizít, ktoré sa zmestili do banánovej škatule, a jeden mikrofón, bez ktorého by to v rytme drum'n'bassu nebolo na javisku ono. Texty čítali z plátna umiestneného za chrbtom hľadiska, čo si nemusel divák všimnúť, ale keď sa tak náhodou stalo, premietanie písmeniek mohol prijať ako celkom prirodzenú súčasť tejto hry. Jej búrlivý, pubertálny náboj herci udržali na opratách akurátnej dĺžky až do konca.
Hrať živý, moderný, generačne blízky, zdanlivo ľahký, a pritom krehký poetický text je výnimočná možnosť, ako ukázať herecký talent. Svini, a hlavne Prasiakovi, to opäť raz vyšlo.
