Kto ju pozná ako veľkolepú kráľovnú Egypta z muzikálu Kleopatra, môže byť zaskočený. Na stretnutie prichádza nenamaľovaná, v džínsoch, s farebnou šiltovkou na hlave. Profesionálne je vždy iná, v reálnom živote dochvíľna a korektná. Už tri roky navštevuje deti s kardiovaskulárnymi ochoreniami a usiluje sa im pomáhať. Hoci o nej hovoria ako o slovenskej muzikálovej hviezde číslo jeden, pri rozhovore je veľmi skromná. Dcéra slávnej herečky a režiséra, speváčka Katarína Hasprová.

Na Novej scéne hráte v muzikáloch Na skle maľované a Traja mušketieri. Považujete toto divadlo za svoju domovskú scénu?

Nikdy som nikde nebola v angažmán, ani po tom netúžim, ale tým, že tu som odohrala najviac muzikálov, naozaj považujem toto divadlo tak trochu za svoje.

Účinkovali ste v Kleopatre, Krysařovi, v Cigánoch idú do neba a vo Vlasoch. Na čo najradšej spomínate?

Nemôžem vypichnúť, čo bolo najkrajšie. Mala som šťastie na režisérov a choreografov, od ktorých som sa mohla veľa naučiť. Môj muzikálový otec je pán Bednárik. Ešte v škole som absolvovala konkurz do svetového muzikálu Jozef a jeho zázračný farebný plášť, ktorý režíroval. Dostala som hlavnú ženskú úlohu Narátorky. Tento muzikál som mala veľmi rada. A u pána Bednárika som získala veľmi dobrú hereckú školu.

Bol veľmi prísny?

Nemala som žiadne skúsenosti, preto som mala veľké nervy. Pána Bednárika som sa veľmi bála, no zároveň som bola šťastná, že s ním môžem pracovať. Hoci bol prísny, dokázal človeka doceniť, pochváliť a nadchnúť sa. Niekedy mu od dojatia tečú slzy. Na pamiatku mám od neho poznámky, ktoré vždy pre každého z nás naklepal na stroji. S Dodom Gombárom, ktorého si tiež veľmi vážim, som zasa robila Vlasy a Krysařa, rada spomínam na Filipa Renča aj na Jána Ďurovčíka, s ktorým sme navyše kamaráti.

Vo Vlasoch ste hrali aj v Prahe.

To bola celkom iná verzia. V Prahe nechýbala živá kapela a dej sa odohrával v období hippies, kým v Bratislave bola inscenácia zaktualizovaná do súčasnosti. Milujem Formanovu filmovú verziu tohto muzikálu, preto som bola šťastná, že som v Hair mohla hrať.

V Prahe ste stvárnili aj dvojúlohu kňažnej Adriany a Sandry v Drakulovi. Ako sa vám pracovalo s českými tvorcami?

Drakula bol zasa pod Bednárikovou taktovkou. Po skončení školy som prišla na konkurz a uspela som. Hrala som vedľa hviezd ako Jiří Korn, Lucie Bílá a Dan Hulka. Čo viac som si mohla želať? Nebolo to však ľahké.

Prečo?

Cítila som sa ako v pesničke Jany Kirschner V cudzom meste. So spolužiačkou sme si našli podnájom, viackrát sa sťahovali, museli sme si zvyknúť na iné podmienky, nikoho som v Prahe nepoznala. Postupne som sa však zabývala, zvykala som si.

Ako na vás reagovali veľké hviezdy?

Úplne v pohode. Keď videli, že pracujem a chcem podať kvalitný výkon, kvitovali moju snahu a chuť. S Luckou Bílou sme si dokonca padli do oka. Doteraz máme pekný vzťah, naposledy sme spolu vystupovali na veľkom Zlatom koncerte v Inchebe. Na záver sme spievali Tichú noc. Uvedomila som si, že kedysi som bola pri nej začiatočník a teraz sme už vedľa seba stáli ako dve speváčky. Ale niektoré z kolegýň, ktoré v Drakulovi spievali druhú ligu, boli klebetné a zákerné.

Ako ste to zistili?

V dámskej šatni, kde nás vždy bolo veľa. Pravidelne ohovárali tú, ktorá chýbala. Po tejto stránke to bolo v Prahe tvrdšie ako v Bratislave.

Ktorá postava vám prirástla k srdcu?

Kleopatra. Bola to zatiaľ moja životná úloha. Takýchto hlavných postáv nie je veľa. Hudobný part je krásny a postava mala i dramatický vývin. Som preto vďačná Michalovi Davidovi a Filipovi Renčovi za to, že som Kleopatru mohla spievať ako jediná Slovenka. V Prahe ju opäť hrajú, takže ktovie? Možno sa raz vráti aj k nám.

Váš spevácky idol Barbra Streissand hrala postavu Hello Dolly, keď mala reálne o dvadsať rokom menej ako Dolly. Viete si predstaviť seba v tejto úlohe?

Nešla som ani na konkurz, keď sa Hello Dolly pripravovala na Novej scéne. Táto muzika sa mi vidí už trochu zastaraná a nefascinuje ma. Podľa mňa hraničí s operetou. Hoci napríklad Leonard Bernstein tiež dávno napísal West Side Story, a tento kus je stále aktuálny, živý a moderný.

Nemáte pocit, že sa u nás okrem českých muzikálov uvádza málo moderných svetových titulov?

Je mi veľmi ľúto, že nehráme úžasné muzikály, ktoré napĺňajú hľadiská svetových divadiel. Vec peňazí. Autorské práva sú veľmi drahé a súčasťou podmienok inscenovania je aj živý orchester. Škoda, veď Bratislava by si zaslúžila aj na veľké muzikály svoj osobitý, veľkolepejší priestor.

Po mame, Soni Valentovej, ste prevzali štafetu. V muzikále Na skle maľované hráte Smrť, podobne ako ju pred rokmi hrala ona. V čom je vaša Smrť iná?

Ján Ďurovčík sa veľmi smial, keď som raz povedala, že mama hrala Smrť v bielom a ja v čiernom. Bol to fór. Je v tom veľký rozdiel, pretože kým v činohre SND v tomto muzikáli spievali na playback, my spievame na živo. Aj Jánošík - Ján Slezák sa hrozne nadrie. Samozrejme, že teraz je to modernejšie poňaté predstavenie, hoci sa mi páčilo aj staré v choreografii Štefana Nosáľa. Moja Smrť je však istotne rokovejšia.

Ako reagovala mama, keď vás videla v tejto úlohe?

Dojato. Dúfam, že aj my Maľované budeme hrať dlho.

Kedysi ste sa rozhodli ísť študovať muzikál do Brna, aby vás s ňou neporovnávali. Ale veď ona vždy bola dramatická herečka.

Nelákalo ma dramatické herectvo. Odmalička som chodila na balet. Umelecký smer som však nechcela študovať v Bratislave, aby ma nepovažovali za protekčné dieťa. Naši ma do ničoho netlačili, skôr sa mi snažili poradiť. Preto som najprv išla študovať jazyky - nemčinu a španielčinu. Na škole som vydržala iba štyri mesiace. Keď som sa dozvedela, že existuje štúdium muzikálu v Brne, okamžite som sa prihlásila a vzali ma. Najmä otec bol prekvapený, pretože netušil, že spievam.

Bol vaším prísnym kritikom?

Veľmi a ja som bola napätá, čo povie. Počas štúdia sme robili rôzne vystúpenia, koncerty a predstavenia. Už vtedy som mala pocit, že sa zo mňa teší. Aj mi poradil. Pamätám si jednu pomalú skladbu z muzikálu Kabaret, kde mi odporučil, aby som skúsila iný výraz. Poslúchla som ho, mal pravdu.

Chodili ste v detstve na predstavenia, kde hrala vaša mama alebo, ktoré režíroval váš otec?

Odmalička ma bavilo sedávať v divadle aj na skúškach. Bolo zaujímavé sledovať, ako otec pracuje. Niekedy bol veru divoký.Mnoho vážnych inscenácií si pamätám. Moja srdcovka však bol Radičkov Pokus o lietanie, so silným protirežimovým podtextom. Máme to dokonca nahraté na videu a text dodnes poznám naspamäť tak, žeby som v ňom mohla robiť šepkárku.

A mamu ste kde najsilnejšie vnímali?

V Prelete nad kukučkiným hniezdom. Páčil sa mi aj film a predstavenie, v ktorom Jozef Vajda hral hlavnú postavu a moja mama zlú sestru. Videla som to asi dvadsaťkrát. Tiež by som im bola mohla našepkávať. Okrem toho sa mi mama páčila hádam najviac v inscenácii Lev v zime s Mariánom Geišbergom.

Boli ste teda ovplyvnená umeleckým prostredím, v ktorom ste vyrastali.

Prirodzene, ale štyri krásne roky som prežila v Brne. Náš ročníkový vedúci Radek Balaš bol do muzikálu zažraný a my sme sa pod jeho vedením mohli veľa naučiť. Napísal nám aj absolventské muzikálové predstavenie Dum z bílého peří z prostredia nápravnovýchovného ústavu.

Ste hádam jedinou slovenskou muzikálovou speváčkou, ktorá nahrala aj albumy a reprezentovala Slovensko aj na Eurosong Conteste. Ako ste sa dostali k spievaniu na Lýre?

Spustil to Vlado Valovič, lebo mi ponúkol vystúpenie v televíznom hudobnom programe s klipmi. Mala som naspievať New York. Celkom to vyšlo. Program sa skončil a herec Ady Hajdu zažartoval: Kata Hasprová zaspievala New York a my sme skončili. Potom sa schyľovalo k Bratislavskej lýre a Vlado Valovič sa ma opýtal, či by som sa neprihlásila do súťaže.

Prihlásili ste sa.

S pesničkou Janka Lehotského a Kamila Peteraja Jedno zbohom som získala Cenu novinárov. Nečakala som taký úspech. O to väčšie prekvapenie bolo, keď som Lýru aj vyhrala. Bola som veľmi šťastná.

Potom ste sa zúčastnili Eurosong contestu v Birminghame. Ako ste sa tam cítili?

Účasť na Eurovízii bola súčasťou víťazstva na Bratislavskej lýre. Tam som konečne videla, ako môže šoubiznis fungovať vo veľkom, ako na minútu všetko klape. Smutné bolo, že sme nemali takú úroveň, ako iné krajiny. Nešiel s nami celý tím, ani novinári, a tak sme boli ako popolušky. Lobovalo sa na národných večeroch, ktoré usporiadali mnohí účastníci. O mne mnohí ani netušili, odkiaľ prichádzam.

Nie je škoda, že na tomto podujatí už Slovensko nemá reprezentanta?

Opäť je to otázka peňazí. Napríklad Česi teraz organizovali veľké národné kolá, pretože sa do tejto súťaže chystajú. Vedia, že je dobre zviditeľňovať sa. Eurovízia má v Európe obrovský kredit. A oni sú vždy krok pred nami. Je to škoda.

Jana Kirschner aj Zuzana Smatanová si piesne píšu samy. Nepokúsili ste sa o to?

Obe majú šťastie a dar od pána Boha, že to dokážu. Ja mám zas možno pohybový talent. Páči sa mi najmä Janka Kirschner a pesničky Katky Knechtovej, ktorá si ich tiež píše sama. Žiaľ, ja som závislá od iných, čo je ťažšie a horšie. Už tri roky chcem vydať ďalšie cédečko, ale nedarí sa mi, pretože mám veľa práce s muzikálmi. A tiež si hľadám správny okruh spolupracovníkov a autorov.

Platí u populárnych spevákov to, čo u operných: že hrozí vyspievanie sa?

A koľkým sa to stalo! Hlasivky sú sval a keď človek veľa spieva, môžu sa unaviť.

Koľko času môžete spievať bez ujmy?

Nikdy si to neurčujem. Pred troma rokmi som však mala od foniatra zákaz spievať tri týždne. Jednu hlasivku som mala veľmi prekrvenú, pretože som to prehnala. Chvalabohu, všetko sa dalo do poriadku. Nemám rada dvojáky - dve predstavenia za sebou. Ak ide o náročnejšie spievanie, ako je to v postave Milady, nadmerne to vyčerpáva.

Zuzana Mauréry spievala v muzikáli vo Viedni. Nedostali ste odtiaľ ponuku?

Bola som na konkurze, ale to je veľmi ťažké. Treba, aby človeku pomohol nejaký agent, tak ako Zuzke. Zatiaľ vo Viedni nikoho nemám, ale už konkurz je super škola. Tam na ľudí kladú také nároky ako v muzikále Chorus line.

Prečo neúčinkujete v televíznych súťažiach, ktoré sú plné hercov?

Neodsudzujem všetky, ani tých, ktorí v nich účinkujú. Napríklad, Let's Dance sa mi páčilo. Zároveň však súhlasím so slovami Martina Hubu, že herec by si mal udržať istú úroveň, nezapredať sa komercii a nerobiť všetko pre peniaze. Nepotrebujem popularitu za každú cenu.