Recenzia / divadlo
Produkcia Kto sa bojí Beatles odklínala cez víkend „čiernu škatuľu“ Štúdia v novostavbe Slovenského národného divadla. Ošumelá Malá scéna môže ešte Národnému chýbať. Stoličky štúdia sú samoskladacie, schody zasa priveľmi strmé pre staršie dámy, ktoré tvorili solídnu časť publika komorných hier.
Zaujímavý priestor pre experiment a neformálne publikum tu však nesporne je.
Viliam Klimáček sa do arény medzi divákov hodil odvážne ako prvý. Do pauzy celkom boduje. Na scénu privádza vtipné postavičky s pocitmi, s ktorými sa dokážeme stotožniť. Sme doma u životom a ženami frustrovaného vojenského historika Emila. V jeho byte i hlave.
Výtvarníčka Alexandra Grusková dokázala aj z bielej techniky vyrobiť scénu. Namiesto koberca dala drť, aby to nevyzeralo ako v seriáli. Škoda, že tento nápad režisér Peter Mikulík nedokázal viac využiť!
Emilova manželka Milka, vystresovaná anestéziologička, sa stále nevie vyrovnať so stratou dcéry, ktorá sa pred pätnástimi rokmi nevrátila z brigády v Španielsku. Do stíchnutej študentskej izby láka nové a nové podnájomníčky. V momentoch depresií si púšťa dcérine staré platne. Neboli by sme na novej dráme, keby témou neboli aj médiá, boj pohlaví a všelijké ľudské zvláštnosti.
Klimáček vlastne pokračoval vo svojom výkladovom slovníku aktuálnych pojmov: Hypermarket. Komiks. Telenovela. Fastfood.... V tituloch si často pomáha aj nejakou popstar.
Beatles neboli síce ikonou generácie, ku ktorej patrila Emilova zmiznutá dcéra, ale marketingovo je to dobré.
Horšie je však to, že nádejne rozpracované motívy sa v druhej časti nezúročujú, iba opakujú bez gradácie a prekvapenia. Emilov sen nie je oveľa uletenejší ako hystericky zahraná skutočnosť, dilema „adoptovanej“ podnájomníčky, za ktorou sme už-už cítili antickú osudovosť, nevyústi do nijakej drámy, lebo mladá žena poslúchne rady starších.
Emilov flirt s vlastnou riaditeľkou je nepresvedčivý, následné pokusy o priznanie vyznievajú telenovelovsky. Klimáček ponúka viac bonmotov ako šancí zahrať postavy vo vývoji a v zlomoch.
Emil Horváth drží produkciu svojím typickým, takmer woodyallenovským prejavom, Anna Javorková zostala prirodzená, najvtipnejší bol Dušan Jamrich ako osamelý lekár, ktorému sa svet začal zväčšovať. Nádejne, aj keď občas melodramaticky vstúpila na scénu aj Zuzana Porubjaková ako kaderníčka Zuzka.
Gabriela Dzúriková si mala odskočiť radšej k Susedom. Ani Michaele Čobejovej sa nepodarilo prvoplánovo napísanej postave riaditeľky ústavu dodať nejaký širší rozmer. Vladimír Kobielsky padol do osídiel klišé cudzinca komoliaceho slovenčinu.
Kto sa bojí Beatles je milá, hoci nedotiahnutá komédia o traumách súčasníka, v ktorej sa mieša bulvár s náznakmi bizarnosti Zelenkových Príbehov obyčajného šialenstva. Naša smiešna súčasnosť by si však zaslúžila už aj nejakú tragédiu.
Činohra Slovenského národného divadla
Nová budova SND, Štúdio
Kto sa bojí Beatles
Autor: Viliam Klimáček
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
Hudba: Peter Mankovecký
Réžia: Peter Mikulík
Účinkujú: Emil Horváth, Dušan Jamrich, Vladimír Kobielsky, Anna Javorková, Michaela Čobejová, Gabriela Dzúriková, Zuzana Porubjaková, Norman Sáro, Jakub Rybárik
Premiéra: 21. apríla 2007
