Streda, 2. december, 2020 | Meniny má BibiánaKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR PRE SME.SK

Peter Lipa: Celé umenie je pre snobov

Na firemných večierkoch hrám rád, hovorí džezmen Peter Lipa.

Narodil sa 30.5.1943 v Prešove. Je spevákom, skladateľom, organizátorom, moderátorom, manažérom džezového diania, dlhoročným dramaturgom a promotérom popredného európskeho festivalu Bratislavské džezové dni. Vydal množstvo albumov, dlhé roky je považovanýNarodil sa 30.5.1943 v Prešove. Je spevákom, skladateľom, organizátorom, moderátorom, manažérom džezového diania, dlhoročným dramaturgom a promotérom popredného európskeho festivalu Bratislavské džezové dni. Vydal množstvo albumov, dlhé roky je považovaný (Zdroj: KAROL SUDOR)

Na firemných večierkoch hrávam rád, povedal pre SME.sk džezmen PETER LIPA.

Mali ste v rodine niekoho, kto sa tiež venoval hudbe?

Nie. Široko ďaleko okolo mňa nebol nik, kto by ma mohol takýmto spôsobom života inšpirovať. Ja som mal asi v sebe zakódovanú snahu predvádzať sa. Taký malý syndróm, že ukážem, čo viem.

Ťahalo vás to k divadlu, v jednom amatérskom v Prešove ste dokonca hrávali. Nechceli ste byť rovno hercom?

Práveže áno, ťahalo ma to k tomu. Keď som maturoval, pohrával som sa s myšlienkou, že si dám prihlášku na VŠMU, ale zdalo sa mi to vzdialené a nedostupné.

Prečo ste si vybrali techniku na Stavebnej fakulte?

To je jednoduché, bolo najľahšie sa tam dostať. (smiech) Bol som celkom dobrý v matematike a deskriptívnej geometrii, takže som si najskôr podal prihlášku na prírodné vedy práve na túto kombináciu. Keď ma však prijali, veľmi som sa zľakol a nechcel som tam ísť. Ja som študoval nerád, tak som si vybral čosi ľahšie. Ešte predtým som však študoval na dvojročnej pomaturitnej nadstavbe zememeračstvo a na výšku som šiel preto, lebo som nechcel ísť na vojnu.

Po technike ste však šli na postgraduál zo žurnalistiky, čiže opäť zmena odboru.

Počas výšky mi už kadečo svitlo, začínal som mať iný názor na život, takže som premýšľal, čo budem po škole robiť. Veľmi ma potešilo, že mi priateľ pomohol nájsť miesto v rozhlase. Keď potom prišla vlna, že všetci musia chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu a leninizmu, pozn. autora), dostal som na výber - buď VUML alebo postgraduál. Vybral som si to druhé. Po jeho skončení opäť hrozil VUML, ale to som už odišiel na voľnú nohu, takže som sa mu vyhol.

Som v kategórii nevedomá spolupráca

Ako ste vnímali vtedajší režim?

Do roku 1968 som ho bral ako nutné a nemenné zlo, s ktorým treba vedieť nejako žiť a tešiť sa z každého záchvevu demokracie. Vždy som počúval americký džez, teda ten zlý a západný, ale bolo to načierno, pretože to bolo zakázané. Neskôr som žil v eufórii, že sa tu niečo deje a konečne príde zmena. Rozčarovanie bolo strašné. V auguste 1968 som plakal nad tým, čo sa stalo, dokonca som uvažoval o odchode. Posledné roky totiž emigrovali mnohí moji priatelia. Ostal som kvôli hudbe, so svojim vzdelaním by som nikde vonku neuspel. Postupne, ako sa zatváral ten kohútik a prichádzala normalizácia, som ostal ešte viac utvrdený v tom, že sa to už nezmení. Začali sme žiť a hľadať si miesto na tomto svete tak, aby sme prežili v čo najväčšej pohode a aby sme mohli aspoň trochu robiť to, čo sme chceli robiť.

Vaše meno sa nachádza v zväzkoch ŠTB v kategórii dôverník. Prečo?

Upresním to - podľa mňa nie som dôverník, ale kategória nevedomá spolupráca. Tak sa to píše v mojom lustračnom výpise. S ŠTB som bol iba na jednom posedení na "Februárke", pretože sme mali ísť hrať do Švajčiarska. Nakoniec sme nikam nešli, pretože sa ten kontrakt zrušil, predtým sme však dostali povolenie vycestovať a ŠTB nevedela, že sme tam neboli. Zavolali si ma v čase, keď som sa mal vrátiť. Zrejme na základe tohto stretnutia si ma ten človek zaznamenal. Nikdy viac ma už nikto nekontaktoval.

Dal vám niečo podpísať?

Nie.

Nekontaktovali vás ani po vašich vystúpeniach na západe?

Nie, nikdy.

Boli ste členom KSČ?

Vyhol som sa tomu. Pokusy dostať ma tam však boli. Na nadstavbe v Košiciach bol prvý, na vysokej škole druhý a v rozhlase tretí. Neskôr sa už o to nikto nepokúšal.

Existovali aktívni odporcovia režimu, neutráli, ktorí to neriešili a jednoducho daný stav akceptovali, ale aj aktívni podporovatelia. Vy ste sa zmierili s tým, že v záujme robenia muziky netreba vystrkovať rožky a režim jednoducho akceptovať?

Áno, to je asi moja povaha. Ak mám prijať tie kategórie, tak som bol v tej druhej. Žil som a do ničoho sa nestaral, to bola moja taktika. Nie som revolucionár. Dnes si v demokracii svoje na určitých fórach 1.JPGpoviem, ale vtedy som sa do politiky snažil nemiešať, lebo som vedel, že z toho nič dobrého „nekuká". Dogma bola taká silná, že som vtedy svoj názor nehovoril. Chcel som spievať, robiť to, čo sa mi páči, cestoval som do zahraničia, aj keď nie často a to som si strašne vážil. Možno aj toto je fakt, pre ktorý som nikdy nepristúpil k emigrácii. Keby však na mňa eštebáci pritlačili a povedali, že ak nepodpíšem, nikam nevycestujem, v tej chvíli by som emigroval. Takúto vnútornú dilemu by som totiž nebol zniesol. Mám rád thrillery, detektívky, Jamesa Bonda, ale sám nejakým hrdinom nie som.

Za socializmu museli umelci chodiť hrávať aj na stranícke akcie. Chodili ste?

Ak nás pozvali, určite sme hrali. Boli sme na niekoľkých akciách, ktoré by sa dali nazvať papalášskymi večierkami, aj keď to neboli také večierky ako dnes, že si nás kúpi firma, zaplatí a my hráme. Vtedy nešlo o peniaze. Oni nás zavolali a my sme hľadali modus vivendi, ako z toho vyjsť - prísť zahrať a mať svätý pokoj. Napríklad na Festivale politickej piesne som bol iba raz.

Dalo sa odmietnuť?

Museli ste mať výhovorku. Nedalo sa povedať, že „ja pre vás nebudem hrať", lebo vzápätí nasledoval zákaz. Nechcel som, aby nás zakazovali. Manifestáciou komunizmu bol napríklad Festival mládeže v Berlíne, tam sme samozrejme hrali.

Ako sa tí papaláši na večierkoch správali?

Nikdy som nebol v styku s tými najvyššími. Ja som bol na úrovni SZM. To boli tiež komunisti, ale o stupeň nižšie. Nikdy som sa nestretával s pánmi na ÚV KSČ.

V ktorej dobe sa spevákovi žilo lepšie z pohľadu príjmov?

To je bezpredmetné, samozrejme, že po revolúcii. To totiž nesúvisí len s príjmami, ale so životom ako takým. Pre mňa príjmy nie sú podstatné. Síce rád zarábam peniaze, ale nikdy mi o ne primárne nešlo.

Žil si džezmen vášho formátu za socializmu lepšie ako bežní ľudia?

Z toho priemeru som určite trčal. Mal som možno viac peňazí ako bežný človek, ktorý bol zamestnaný. To však bolo najmä zásluhou toho, že som chodil do zahraničia. Mal som dobré kontakty v Prahe, mohol som hrať v Maďarsku, NDR, Rusku a podobne. To boli možnosti, kde sa dalo zarobiť, doma ani nie.

Umelci dnes nariekajú, že štát podporuje kultúru príliš málo. Ako to bolo vtedy?

Podporoval ju viac, pretože ju potreboval ako svoju výkladnú skriňu. Štát kašľal na to, ako žijeme, či dostať banány v obchodoch, ale kultúru podporoval za každú cenu.

Podporoval aj menšinové žánre?

Robil to plošne - podporoval výtvarníkov, spisovateľov, hudobníkov, ktorí obhajovali a chválili realitu. Existovala štátna agentúra, ktorá mala kopec peňazí na vytváranie nových programov. Dnes žije populárna hudba svojim vlastným životom, vtedy jej štát pomáhal. Komunisti teda dali peniaze a chceli za ne svoje. Zaplatili, ale muselo sa hrať, čo vyžadovali.

Vy sám ste pred piatimi rokmi na istý čas vstúpili do komunálnej politiky. Prečo?

Dostal som chuť pozrieť sa na to z druhej strany, ale šlo najmä o dve veci. Chcel som v Bratislave 2.JPGvytvoriť klub, kde by sa hral džez naživo. A práve okolo toho som zažil zo strany komunálnych politikov nelogické reakcie. Každý na to pozeral ako na kšeft, že idem zbohatnúť a podobne, dostal som dokonca pokutu, že som ten klub neotvoril načas, ako keby ho oni nejako strašne potrebovali. Druhá vec, ktorá ma motivovala, bola takým súkromným problémom. Šlo o reštitúciu, ktorej obeťou som sa stal a tam sa magistrát - konkrétne primátor, tiež nezachoval férovo. Tak som mal chuť vidieť ten mechanizmus a zistiť, čo sa v tej veci dá ešte urobiť.

Už ste s tým nadobro skončili?

Kandidoval som aj v ďalšom období, ale neprešiel som. Vtedy som ešte kandidoval za Smer. Prišlo k tomu tak, že Smer vo veľkých voľbách v roku 2002 neuspel a tak ma pred komunálnymi voľbami ich lokálni politici oslovili, či by som za nich nešiel, že vstúpiť do strany nemusím. Tak som povedal, nech ma tam dajú.

Som snob

Prečo je za tak dlhú dobu na Slovensku známy prakticky jediný džezmen - vy? Kde sú ostatní?

To nie je pravda, možno medzi vokalistami. Nechcem sa javiť ako prehnane skromný, ale to je otázka toho, že nikto z tých kolegov sa na to nezameral ako ja, nezobral to za svoje a nerobil len toto.

Nespíte na vavrínoch, keď nie je dostatočná konkurencia?

Konkurencia v tomto zmysle neexistuje, ale každý ju má sám vo svojej hlave. My všetci musíme byť schopní niečo nahrať, vypočuť si sami seba a priznať, že je to zlé. Keď chce robiť človek džez, musí sa učiť celý život až do smrti, tento proces nemá konca, žiadne vavríny. Takéto postavenie nič neznamená. Človek zmizne zo scény a zrazu zistí, že rok nehrá, že neexistuje.

Viete definovať džez?

Je to hudba ako každá iná, v mnohom založená na improvizácii, špecifickom spôsobe frázovania, pocite. Je to slobodná hudba, slobodu jej dáva práve tá improvizácia. Je veľmi lákavá, vyžaduje si veľké umenie, poznanie abecedy, ktorá vznikla v Amerike. Teda treba mať základy a na nich stavať niečo vlastné.

Platí, že v džeze sa nedá zahrať viackrát tá istá pesnička rovnako?

Áno. Ani by sa rovnako hrať nemala. Muzikantom prekáža, ak majú niečo zahrať rovnako. Tí dobrí si vždy niečo primyslia alebo uberú. Samozrejme, že to sa netýka bigbandov, kde sa hrá z listu, tam improvizoval ten, čo to celé napísal. Ale aj tam sú sóla, ktoré sa vždy hrajú inak.

Niektorí vás kritizujú za špecifický spôsob vášho frázovania a výrazu pri speve. Že je to vaše spievanie stále rovnaké. Čo im odkážete?

To je pre mňa pochvala. V hudbe hľadám svoj vlastný sound. Chcem byť sám sebou, rozoznateľný medzi inými. Ak je to ako hovoríte, tak som skutočne dospel do situácie, ktorú som ani nečakal, lebo stále hľadám. Ak si ľudia myslia, že som rovnaký a odhadnuteľný, tak to je ono.

Viete spievať aj inak?

Spievanie je do určitej miery remeslom. Zažil som situácie, že si ma zavolali a chceli, aby som zaspieval čosi iné. Pred dvomi rokmi som napríklad spieval evanjelické piesne na jednom koncerte v rozhlase. Spievam ako spievam a ak som rovnaký, tak je to úžasné, lebo to hľadajú všetci muzikanti.

Voči džezu existuje aj výčitka, že ho mnohí počúvajú, aj keď sa im nepáči, lebo je to in. Proste akýsi snobizmus.

Celé umenie a aj každá hudba sú pre snobov. To vôbec nie je len výsada džezu. Bez snobov by nebolo umenie. Snobi sú tí, ktorí tých umelcov posúvajú ďalej. Sú veľmi dôležití. Hovorí o tom celá história umenia. Ak ma majú radi snobi, som tomu rád.

Ste snob?

Určite. Tiež konzumujem aj veci, v ktorých sa nevyznám, len na mňa dobre zapôsobili.

Mnohí rockeri cítia zášť trebárs voči dychovke, poperi voči hip-hopu a podobne. Cíti niečo podobné aj džezmen? Považujete niektorý žáner v rámci tých škatuliek za menejcenný?

V tomto sú rozpory aj medzi džezmenmi. Sú medzi nimi puritáni, ale aj trochu „poškodení" inými žánrami. Sme recipientmi širokej palety hudby a pozeráme sa iba na to, čo nás zaujíma. Ak sa napríklad vyskytnem na koncerte dychovej hudby, tak si to vypočujem a potom zistím, či tam niečo nachádzam, či sa mi to páči. Ale aj keď sa mi to nepáči, žiadny dešpekt k tomu žánru necítim. Nemať niekoho rád len preto, lebo robí niečo iné, je blbosť. V tom svojom žánri to môže robiť dobre.

Mnohí muzikanti tvrdia, že nedokážu počúvať vlastné diela. Vy sám seba počúvate?

Určite sa v tom nevyžívam. Keď sa to pripravuje od prvého dema, cez skúšobňu až po záverečné mixovanie, vtedy sa samozrejme počúvam, pretože to pripravujem. Potom už ani nie. Ale je príjemné a užitočné vypočuť si občas svoje veci po rokoch.

Dlhé roky ste hrávali každý štvrtok v Starej sladovni. Ako k tomu došlo?

To nadväzovalo na celú moju spevácku kariéru. Mne sa páči spievať pre ľudí. Vždy som dbal na to, aby som mal publikum a odozvu, že ho to baví. Predtým sme dlhé roky pravidelne hrávali po rôznych kluboch a v osemdesiatych rokoch mi to začalo chýbať. V tom čase som sa vrátil z dlhšieho zahraničného zájazdu v Nórsku. Šiel som za šéfom Starej sladovne a povedal mu, že by som chcel niečo také vytvoriť. A od roku 1980 sme tam hrali každý štvrtok pätnásť rokov. Zo začiatku to nebolo ľahké, nikto nechodil, ale nakoniec sa nám podarilo vytvoriť takú situáciu, že bol každý štvrtok nabitý. Z tej aktivity žijem do dnešného dňa, pretože sme odchovali tri generácie vysokoškolákov a tí sú dnes často šéfmi rôznych firiem, ktorí ma volajú na svoje firemné večierky.

Nahrať platňu bolo pre mňa nemožné

Niektorí hudobníci považujú za podradné sekundovať niekomu pri pive a nehrať riadny koncert. Mnohí by nikdy nehrali zábavu alebo svadbu.

Hudba, ktorú robím, vznikla práve v takýchto podnikoch, kde sa tancovalo, jedlo a pilo. S tým sa musíme zmieriť. Ak dnes hodnotíme najväčšie džezové skvosty, tak sa nám zdá, že tam počujeme štrnganie pohára, šálky od kávy a debaty medzi ľuďmi. Tie nahrávky vznikli v kluboch. Kluby a džez sú spojené nádoby. Mám rád, ak ma ľudia ticho sledujú v koncertnej sieni alebo v klube, ale rovnako mám rád, ak na moje piesne tancujú.

Hlasový prejav speváka sa rokmi mení. Vyspievate aj dnes tie výšky, ktoré v začiatkoch?

To je otázka kondície a cvičenia. Myslím, že čo sa týka rozsahu, som stále tam, kde som bol. Dnes spievam technickejšie, lebo sa viac šetrím, kedysi som len reval. Občas však zabúdam, že aj na druhý deň mám koncert a idem na plný plyn.

V muzike vzniklo heslo „sex, drogy, rockenrol". Platilo aj džezovej sfére?

Rockenrol je tu všeobecnejší pojem, zameraný na hudbu vôbec. Muzikanti sú všetci rovnakí. Čiže tie veci, samozrejme, platili aj v džeze.

Vyskúšali ste drogy?

Nie, ja nefajčím. Tým pádom som mal problém sa k tomu dostať. Kedysi dávno, možno pred štyridsiatimi rokmi som zohnal hašiš, potiahol som si a nič to so mnou neurobilo. Neviem totiž šlukovať. (smiech)

Odflákli ste niektoré svoje vystúpenia?

Určite. Okolnosti môžu byť rôzne. Stalo sa napríklad aj to, že sme hrali v situácii, kde neboli diváci, alebo bola zima, lebo sa tam nekúrilo. Človek má zmluvu, tak to musí odohrať. Niekedy bola zlá aparatúra a my sme vydaní napospas zvukárom. Ak je zvuk zlý, zbytočne budeme hrať na pódiu dobre.

Ako sa džez historicky vyvinul do menšinového žánru?

Najsilnejší vklad dal celej svetovej populárnej hudbe americký 4.JPGkomerčný biznis. Kedysi bol džez tým, čo hýbalo svetom. Keby sme si vypočuli hudbu z tridsiatych až štyridsiatych rokov, tak by sme zistili, že ide o veci, ktoré by sme dnes prijali na džezovom pódiu. Potom sa tá hudba vyvíjala bližšie k divákom, komercionalizovala sa a vznikli žánre, ktoré mali väčší úspech a odozvu. Muzikanti sa zdokonaľovali v hre aj myslení a začali robiť niečo, čo ich viac uspokojovalo. Tak vznikol moderný džez. Ten sa oddelil a stala sa z neho hudba, ktorá už na široké masy neašpiruje.

Prvý album ste vydali pomerne neskoro, až v štyridsiatke. Prečo?

Dopadol na mňa tlak režimu. Vtedy nemohol nahrávať ktokoľvek, muselo to byť schválené vo vydavateľkom pláne na rôznych miestach dlho dopredu. Vtedajšie vydavateľstvo OPUS využívalo štúdia rozhlasu a dostať sa tam bolo pre mňa nemožné. Človek musel prejsť prehodnocovaním textárskych aj hudobných komisií a až potom nahrávať. A aj vtedy bolo otázne, či to niekedy vyjde. V OPUSe navyše sedel človek, ktorý ma nemal rád a škrtal ma zo všetkých edičných návrhov.

Ako ste sa teda k tej platni dostali?

Raz sa na porade dotyčný preriekol a povedal, že ma nemá rád Koyš, vtedajší námestník ministra kultúry. Keď som sa to dozvedel, zdvihol som telefón a objednal sa u neho. Ukázalo sa to, čo som predpokladal - že ma ani nepozná. Povedal som mu, že kvôli nemu nemôžem nahrávať, on neváhal a zavolal do OPUSu. Tak sa ľady prelomili. A pomohlo tomu aj to, že som už mal v tom čase schválený jeden titul v pražskom Supraphone.

Džezový festival je vždy stratový

Ako vznikli Bratislavské džezové dni?

Pustili sme sa do nich v časoch dávno minulých. Teraz už pripravujeme tridsiatyštvrtý ročník. Naša kapela Revival Jazz Band vtedy dostala možnosť ísť na dvojtýždňové turné do NDR, ktorého sa zúčastnili aj poľské a nemecké kapely. Absolvovali sme krásne dva týždne a keď sme sa lúčili, ľutovali sme, že tak skoro nič podobné nebude. Náš basgitarista Miloš Paška bol strašným organizačným motorom, tak sme im sľúbili, že ich pozveme do Bratislavy. To bolo v lete a v decembri sme to uskutočnili. Pozvali sme tam aj niekoho z Čiech, Maďarska a urobili sme program na tri dni v troch rôznych kluboch.

Kto to vykrýval finančne?

SZM, vtedy bolo všetko na ich báze. 5.JPGMiloš Paška ich presvedčil, aby to zafinancovali, ja som mu len pomáhal. V priebehu ďalšieho roka však na svoje aktivity a nadšenie doplatil psychicky a spáchal samovraždu. Keď sa rok stretol s rokom, mal som pocit, že v tom treba pokračovať. Zlomový bol až piaty ročník, pretože sme prešli pod štátnu agentúru Slovkoncert, ktorá už mala iné finančné krytie. Bolo možné pozývať už aj účinkujúcich zo Západu.

Po revolúcii bolo teba naháňať peniaze. Bol festival stratový? A je to tak dodnes?

Džezový festival je stratový na celom svete. Dnes sa snažíme zarobiť akurát na svoje platy, predtým sme to robili úplne zadarmo. Žiadame o granty, čo je jednou z foriem podpory, k tomu sa pridružili sponzori.

„Hedlajneri" festivalov v komerčnej sfére bývajú drahí. Sú drahí aj v džeze?

Áno. Cena „hedlajnera" je vždy priamo úmerná jeho popularite a komerčnej hodnote. Snažíme sa pozývať takých, ktorí sú pre nás zaujímaví a nemajú prehnané finančné požiadavky.

Dá sa taký umelec vybaviť lacnejšie, ak ste s ním kamarát?

Myslím, že nie. To by bolo falošné kamarátstvo, aby sem niekto prišiel hrať lacnejšie. Musíme sa správať ako seriózny usporiadateľ, ktorý je schopný svoje hviezdy zaplatiť.

Koľko ste najviac vyplatili jednému umelcovi?

Ten honorár bol okolo osemnásťtisíc euro. Rozpočet celého festivalu je približne päť až šesť miliónov korún.

Niektorí čitatelia poslali otázku, či nerobíte tie džezové dni najmä preto, aby ste sa raz do roka zviditeľnili a „vyryžovali" na tom.

To je moja práca. Všetci sme si zvykli robiť prácu za to, že nám ju zaplatia. Pravdou je, že túto prácu by som zrejme robil, aj keby som zaplatený nebol. Chvalabohu je to tak, že mám za to aj peniaze. A to zviditeľnenie sa je blbosť, ja v médiách vôbec nemusím byť. A už vôbec nie v súvislosti s džezovými dňami. Ja budem rád, keď tam príde tritisíc ľudí, ktorí budú tlieskať a mať radosť.

Ak si porovnáte svoje príjmy z tantiémov a hrania s príjmami z večierkov, kde zarobíte viac?

Určite na firemných večierkoch, tie sú finančne atraktívnejšie.

Na tie však ľudia nechodia preto, lebo hrá Peter Lipa, ale preto, lebo je to firemný večierok a môžu sa tam najesť či napiť. Neprekáža vám to?

Princíp existovania koncertného umelca je určite v tom, že má plagát so svojim menom a na koncert prídu ľudia, ktorí si kúpia vstupenky, lebo ho chcú vidieť. Tak to má byť. Lenže z toho sa nedá vyžiť. Keď študujem životopisy mojich vzorov, tak zisťujem, komu všetkému nahral reklamu napríklad B.B.King. Ray Charles kedysi naspieval reklamu pre Coca-Colu. To je proste súčasť našej skutočnosti. Samozrejme, že si za ten večierok nechám zaplatiť, ale pre mňa je to pocta. Ja som rád, že ma tí organizátori považujú za takého dobrého, že im ten večierok akosi povýšim. Okrem toho - sú situácie, kedy to aj na večierku dopadne ako na dobrom koncerte. Zažil som to viackrát. Z hľadiska umeleckého pocitu nevidím skoro žiadny rozdiel. Stáva sa samozrejme, že ma nechajú hrať v situácii, keď všetci jedia a štrngajú, ale organizátor si to zaplatil, takže mi ostáva len urobiť svoju prácu ako najlepšie viem a odísť domov spokojný.

Koľko si pýtate za vystúpenie?

Od nuly do nekonečna. (smiech) Idem aj zadarmo, nemám s tým problém. Nedávno som tak spieval Jankovi Lehotskému na narodeninách.

Vidíte nejakého nasledovníka, ktorý by vás na poste džezovej jednotky nahradil?

Nikto nie je nenahraditeľný. Sú ľudia, ktorí ma hravo zastúpia. Možno nie tak dokonale a úplne, ale budú robiť niečo podobné.

Ktorí to sú?

Dobrými spevákmi sú Berco Balog, Robo Opatovský, Marcel Palonder a ďalší.

Čo pripravujete?

Stále sa trochu veziem v projekte Lipa spieva Lasicu, pretože mám pocit, že som urobil niečo, s čím som spokojný a čo bolo v mojej kariére mimoriadne. Som autorom skladieb a teší ma, že je s tým spokojný aj Milan Lasica a že sa to páči ľuďom. Z tohto vlaku sa ťažko vystupuje, dokonca sme sa s Milanom dohodli na dvojke, ale to má ešte čas. Teraz chcem natočiť platňu, na ktorej by bolo podstatne viac anglicky spievaného repertoáru. To by som rád stihol na budúci rok.

Dvojka Lipa spieva Lasicu by mohla byť kedy?

Koncom budúceho roka.

Prekvapilo vás, že jednotka získala platinovú platňu?

Áno, mňa prekvapí každý úspech. S úspechom nepočítam. Robím veci tak, aby som bol s nimi spokojný ja, a keď vidím, že je to úspešné aj inde, tak ma to veľmi poteší.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

PETER RIAVA, riaditeľ hudobného vydavateľstva Universal

DOROTA NVOTOVÁ, speváčka a cestovateľka

MAGDA BOOROVÁ, charizmatická osemdesiatnička o svojom živote

Do pripravovaných rozhovorov sa môžu zapojiť aj čitatelia. Stačí, ak svoje otázky zašlete na karol.sudor@smeonline.sk.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Máš dosť teórie a poučiek? Študuj, cestuj, pracuj a ži!
  2. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  3. Na VŠEMvs získaš kvalitné štúdium v moderných priestoroch
  4. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  5. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny
  6. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  7. Neberieme štúdium športovo, ale športujeme
  8. Tip na náhradu za rúško: Kvalitný nákrčník ochráni aj pred zimou
  9. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí
  10. Študuj na univerzite s viac ako 60 ročnou tracíciou!
  1. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  2. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  3. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  4. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  5. Detský čaj COOP Jednoty získal unikátne medzinárodné ocenenie
  6. FMMR svojím výskumom reaguje na aktuálne živé témy
  7. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  8. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  9. Novinka medzi prefabrikátmi
  10. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 32 640
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 15 876
  3. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 370
  4. Aká je chémia vôní 11 596
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 296
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 788
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 636
  8. Bývanie v meste predlžuje život 8 265
  9. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 721
  10. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 5 859
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Bez lockdownu budú ťažké Vianoce, varujú niektorí experti

Nemocnice sa plnia, trend nie je dobrý, hovoria.

Ulice Starého Mesta v Bratislave počas čiastočného lockdownu.

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Jaroslav Haščák v sprievode kukláčov pred Digital parkom.
Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.

Beata Balogová, šefredaktorka denníka SME