Ak zomrie môj obdivovaný spisovateľ, postavím si na kopu všetky jeho knižky a náhodne listujem, aby som si vybavil, prečo som ho rád čítal. Presne tak som to urobil aj minulý týždeň, keď sa na večnosť odobral skvelý Kurt Vonnegut.
Niekoľko sekúnd som s ním dokonca hovoril osobne, keď sa nakrátko objavil v ČSSR. Stihol navštíviť dramatizácie svojich románov či hier v Divadle Doprapo, brnianskom Divadle na provázku a vysadil stromčeky na stráni pri bývalom sídle komunistami prenasledovanej Jazzovej sekcie, za ktorú sa zasadzoval, ako len mohol.
Na americkej ambasáde bol potom s ním večierok, kde som mu bol medzi inými predstavený, ale plný trémy som len niečo zakoktal, takže som evidentne nezaujal.
Lepšie sa viedlo kamarátovi novinárovi Jaroslavovi Veisovi, ktorý na akciu prišiel priamo z holičstva ostrihaný na skinheada. Vonnegut sa pozrel na jeho holú hlavu a v rámci solidarity s väznenými disidentmi sa ho súcitne spýtal, kedy ho pustili z väzenia.
A aby som nezabudol, Vonnegutove Galapágy som prvýkrát čítal v slovenskej verzii, ktorú vydal niekedy pred dvadsiatimi rokmi Tatran v preklade Karola Dlouhého. Tak to chodilo. Bejvávalo.
Autor: Jan Rejžek
