Kto pozoroval po zápase Prešova s Petržalkou záložníka hostí Antona Šoltisa, isto dosvedčí, že v takej dobrej nálade neopúšťal ešte v jeseni kabínu Tatrana asi po žiadnom, hoci vyhratom stretnutí. Usmiaty od ucha k uchu, chrliaci jednu vtipnú poznámku za druhou, neodmietol prosbu o rozhovor. „Bodaj by som nemal dôvod na radosť, veď som tu pôsobil pred odchodom do Bratislavy dva roky. Uznajte, že takéto merania síl majú potom pre každého futbalistu zvláštnu príchuť a prípadný dobrý výsledok proti bývalým spoluhráčom sa cení o to viac,“ prezradil hráč, ktorý vraj už vopred plánoval obrať Tatrancov o bod, ale v kútiku duše sníval o troch…
„Hecoval som sám seba a aj ostatných, veril som, že tu neprehráme. Podarilo sa: zápas sme kontrolovali počas celých deväťdesiatich minút, mierne obavy som mal iba za stavu 1:2, ktorý ale netrval dlho. Rozhodujúce bolo, že sme neinkasovali ako prví, ba čo viac, podarilo sa nám veľmi skoro ísť do vedenia. Ešte z čias pôsobenia v Prešove viem, že pre domácich je veľkým problémom vyrovnať sa so zhustenou obranou súpera.“
Niekdajší spoluhráči vás príliš na trávniku nešetrili. Tiež ste mali ten pocit? „Vedel som, že to bude tvrdý zápas, na čo nás upozorňoval aj tréner. Nemýlili sme sa, no patrí to k tomu. Kto chce vyhrávať, musí prijať aj tvrdosť protihráčov, inak to nejde.“ Domáci doslova pohoreli počas „presilovky“ po zranení Holeca. Čo mali podľa vás robiť? „Mohli sa pokúšať o častú streľbu alebo centre, a to z každej pozície, či už zblízka, alebo z diaľky. Prečo tak nečinili, opýtajte sa radšej ich.“
JÁN MIROĽA
