Feuerbach prichádza na javisko. V tomto prípade sa to viac ako inokedy môže rovnať faktu, že v jeho úlohe predstupuje pred divákov herec Stano Dančiak. Obaja budú mať niečo spoločné: budú chcieť hrať. Ale hrať bude vlastne jeden.
Je to hra na druhú, alebo skutočnosť na tretiu? Najlepšie bude, keď ostaneme jednoducho pri človeku. Autor hry zachytáva v postave Feuerbacha charakter jedného herca, ktorý sa chce vrátiť k svojmu povolaniu po rokoch strávených na psychiatrii. V divadelnej sále čaká na režiséra ako na Godota. Spoločnosť mu robí asistent réžie, sem-tam technici, presúvajúci sa s rekvizitami a istá žena.
Režisér sa rozhodol využiť pre hru takpovediac celý priestor divadla. Zdá sa však, že len preto, lebo odkukal zo života, ako sa počas divadelných skúšok môže behať hore-dolu po budove divadla. Lomoz v hľadisku a vo foyeri bol skôr rušivý ako funkčný, podobne ako živý pes na javisku, ktorého napokon našla žena – nepochopená účastníčka scény. Podobne rozptýlene pôsobil aj asistent réžie (Kamil Mikulčík). Keď je pri Feuerbachovi na javisku, skladá mikrofón, do ktorého hovorí, keď sedí v hľadisku. Ak ho používa iba na to, aby ho bolo lepšie počuť, je to málo. Ak to má predstavovať dve vzťahové roviny k hercovi, chýba cit.
Text v sebe nesie potenciál absurdnosti, ten však réžia akoby neprijímala. Hra má tak tendenciu pôsobiť skôr ako chabá konštrukcia, než logický celok. Dialóg asistenta a herca neodráža súboj o to, kto je v divadle dôležitý. Aj o tom je táto hra.
Postava Feuerbacha vyniká. Stano Dančiak do nej vložil všetko, čo mohol a chcel. So zopár rekvizitami sa rozohral na kúsku javiska, a predsa ho zapĺňal celé. Miestami síce mohol pôsobiť neisto, k jeho úlohe to však patrí, rovnako ako všetko, čím herec ako človek je.
Čo Feuerbachovi chýbalo, bol ponor do Dančiaka. Ten je však aj úlohou rovnocenných spoluhráčov. Dobrá scéna a nápad s tieňovým tancom ošetrovateľky ich nenahradia.
