Ako si spomínate na finále proti Taliansku?
„V pamäti mi zostal najmä víťazný gól Talianov. Padol po rohu, Pláničkovi domáci hráči prekážali vo vybehnutí. Aj keď sa vraví, že spravil chybu, vôbec to tak nie je. Bez neho by sme sa do finále ani neprebojovali.“
Išli ste do Prahy študovať právo a skončili ste pri futbale. Ako sa to stalo?
„Niekto na mňa upozornil funkcionárov Sparty. Zrazu prišli za mnou, že ma chcú vyskúšať. Bol som šokovaný. Doma som síce hrával futbal, bol som aj vo výbere regiónu, ale Sparta bola pojem. Nakoniec som to prijal, veď som nemal čo stratiť. V skúšobnom zápase som hral ľavé krídlo a od Nejedlého som dostával milimetrové prihrávky do behu, stačilo len dobre odcentrovať a góly padali jeden za druhým. Nemohol som povedať nie, keď sa ma po zápase spýtali, či chcem hrať za Spartu. V tom čase viedol klub anglický tréner, ktorý sa mi aj zvlášť venoval, pretože so spracovaním lopty som mal občas problémy. Na druhej strane som bol rýchly, 100 m som zabehol pod 11 sekúnd. Skôr som chcel byť atlét ako futbalista.“
Plánička neskôr určite banoval, že ste sa rozhodli pre zelený trávnik.
„Bol najlepším brankárom, akého som kedy stretol, ale na mňa nemal šťastie. Niekde mám aj odložený jeden starý článok, kde sa píše, koľko gólov dal Kalocsay Slavii. Niekedy sa tá lopta odo mňa len tak odrazila, a predsa skončila v sieti. Bolo to nádherné obdobie. Počas piatich rokov sme trikrát získali titul, raz sme uspeli aj vo finále Stredoeurópskeho pohára.“
Druhá svetová vojna však vzala aj vám veľa.
„Pred jej vypuknutím som dva roky hrával v Lille. Všetky peniaze som dával domov otcovi. Do Francúzska som išiel ako občan Československa, ale domov po Viedenskej arbitráži som sa vrátil už do Maďarska. Po vojne chceli, aby som ostal doma - v Sovietskom zväze. Ponúkali mi aj funkciu, mne sa pomery vôbec nepáčili. Vrátil som sa do Maďarska, manželka ma nasledovala po týždni. Medzitým však uzavreli hranice, musela sa s naším 13-mesačným synom prebrodiť Tisou, aby sa dostala na druhú stranu. Prišli sme o všetko, ostalo nám len to, čo sme mali na sebe. Keďže som už počas vojny zložil skúšky aj v Maďarsku (má dva tituly: zo správneho a štátneho práva - pozn. red.), mohol som pracovať na súde. V tom čase sme živorili.“
Osud vám však podal pomocnú ruku a stali ste sa trénerom.
„Raz som stretol Gusztáva Sebesa (budúci tréner slávnej maďarskej reprezentácie - pozn. red.), ktorého som spoznal ešte ako hráč Sparty. Bol zhrozený, ako žijem a navrhol mi, aby som sa stal trénerom. Napokon rozhodli aj financie. V druholigovej Nyíregyháze som dostal byt a dvojtisícový plat. Na súde som zarábal 450 forintov.“
Meno ste si spravili v Partizane Belehrad a v Standarde Liége vás dodnes považujú za najlepšieho trénera v histórii klubu.
„Vždy som sa zameriaval na mladých, perspektívnych hráčov. Dobrý tréner musí mať skúsenosti z vrcholového futbalu. Reprezentáciu by mala vždy viesť osobnosť, ktorá má rešpekt. Tréner, ktorý bol slabý hráč, si ťažko získa autoritu. Dobrý kormidelník musí vedieť rozoznať talenty a byť aj dobrým pedagógom. Ja som neľutoval obetovať čas pre mladých. Mimo povinných tréningov som s nimi hodiny individuálne trénoval, čo sa dnes už nenosí. Skôr sa nakúpia hotoví hráči. Ja som hviezdy veľmi rýchlo menil za mladé talenty. Bol som prísny, ale spravodlivý. A výsledky mi dali za pravdu. S belgickým Standardom Liége som získal jeden, s poľským Górnikom Zabrze a egyptským Nacionalom po dva tituly.“
Boli ste vraj aj postrachom prezidentov. Komu ste podali ruku, ten nedopadol dobre.
„Áno, vyzeralo to tak. Napríklad s rakúskym kancelárom Kurtom von Schuschniggom som si, ako hráč Československa, podal ruku v roku 1938 po jednom zápase vo Viedni. Zakrátko ho nacisti uväznili. Ben Bella, prezident Alžírska, s ktorým som sa zoznámil, a proti ktorému som hral ešte vo Francúzsku, dopadol horšie. Popravili ho. Prvého muža Pakistanu Zulfikara Ali Bhutta obesili. Bol som na tej prehliadke, keď spáchali atentát na egyptského prezidenta Anvara Sadata. A nakoniec najväčšie meno - Benito Mussolini. S ním som si podal ruku počas majstrovstiev sveta. Chcel som ísť podávať ruky aj smerom na východ, ale tam ma k nim nechceli pustiť.“
Ako vnímate vývoj súčasného futbalu?
„Hru čoraz viac ovládnu Afričania. Hráči čierneho kontinentu sú fyzicky dobre pripravení, dynamickí, rýchli. Nebude to dlho trvať a mužstvo z Afriky sa stane aj majstrom sveta. Európski tréneri ich naučia disciplíne a taktickému futbalu.“
Gejza Kalocsay
Narodený: 30. 5. 1913, Beregszáz - dnes Berehov na Ukrajine
Úspechy: strieborný z majstrovstiev sveta z roku 1934 za Československo, majstrovské tituly: Sparta (3), Ferencváros. Ako tréner: Standard Liége, Górnik Zabrze (2), Nacional (2).
Zaujímavosti: hral za tri reprezentácie - československú, maďarskú, ligový výber Francúzska. Viedol reprezentáciu Alžírska a Pakistanu.
Objavil hráčov: Milutinovič, Šoškič, Lubański, Bene.
Autor: Kristián Szabó pre SME
