Keďže to nepoľavovalo, v noci som si zavolal záchranku. Prišli dvaja sympatickí mladí zdravotníci, ktorí na mňa pôsobili normálne a upokojujúco. Keď som nasadol do sanitky, mal som pocit, že som v dobrých rukách.
Tento pocit sa však veľmi rýchlo začal vytrácať na prijímacom oddelení fakultnej nemocnice na Rastislavovej ulici v Košiciach. Sestra sa najprv niekoľko minút so záchrannou službou bavila o nejakej pečiatke, vôbec ju nezaujímalo, že tam som aj ja a že mám značné bolesti. Keď vybavila aj ostatné formality, zavolala konečne lekára. Na úvod sa medzi ním a zdravotníkmi odohral asi takýto dialóg:
Prijímací lekár: „Čo ste ho priviezli práve sem?“
Zdravotník: „Vy ste najobľúbenejšia nemocnica.“
Prijímací lekár: „My o to vôbec nestojíme.“
Keď sa so mnou lekár rozprával, sedel pri stole otočený chrbtom ku mne. Podobne aj sestra. Vyšetril ma a povedal, že je to zrejme zápal slepého čreva a hneď ma začal strašiť, že ak sa to nebude operovať, hrozí prasknutie, zápal podbrušnice a pod. Povedal som, že v zásade nemám problém s operáciou, ak bude nutná. Potom odišiel a sestra mi dala podpísať nejaký papier.
Na jeho lícnej strane bolo vyhlásenie, že som bol úplne poučený o diagnóze, zákroku, o možných komplikáciách. Spýtal som sa teda sestry, aké sú možné komplikácie. Odpovedala, že musí zavolať lekára. Po niekoľkých minútach veľmi neochotne prišiel a oboril sa na mňa, čo sa pýtam na také veci a sebavedome vyhlásil, že operáciu slepého čreva operujú bez komplikácií aj na „poslednom valale“ a že ak by mi mal všetko vysvetľovať, trvalo by to hodinu. Zavŕšil to vyhrážkou, že ak nepodpíšem súhlas, zruší moje prijatie a môžem ísť domov. Takéto hrubé zneužívanie núdze pacienta som ešte nezažil. Keďže som ďalej trval na tom, že chcem vedieť viac, povedal, nech mi to vysvetlí lekárka na oddelení. Našťastie bola omnoho prívetivejšia a odpovedala trpezlivo na moje otázky. Za päť minút sme sa dohodli a podpísal som.
Čo sa týka informovania pacientov, zrejme súčasťou firemnej kultúry je hovoriť pacientovi čo najmenej. Ani jeden lekár, ani jedna sestra sa mi ani raz nepredstavili. Dokonca keď ku mne niekto príde, často neviem, či je to sestra alebo doktorka. Neviem, kto je šéf oddelenia, ani kto je môj ošetrujúci lekár.
Včera, keď mi dávali infúzie, nikto mi nepovedal, čo mi to dávajú a keď som sa opýtal, odpovedali vyhýbavo. Dnes ráno tiež prišla (zrejme) sestra a hneď mi povedala, aby som si vyhrnul rukáv a kým som sa stihol spamätať, pichla mi tam injekciu. Až následne na moju otázku, čo mi to vlastne pichla, odpovedala, že je to proti trombóze.
Zo správania personálu mám dojem, že nie sú zvyknutí, že sa pacienti príliš pýtajú a už tobôž, že by sami mali pacientom povedať, čo sa s nimi bude diať. Často ani samotný personál nevie, čo sa môže a čo nie. Napríklad keď som sa prebral po operácií z narkózy, (asi) sestra sa ma opýtala, či nepotrebujem ísť na WC predtým, ako mi zavedie infúziu, tak som išiel. O niekoľko hodín som zavolal inú sestru, aby mi odpojila infúziu, že chcem ísť na WC a ona sa ma vyčítavo spýtala, či si neuvedomujem, že som po operácii a či chcem, aby mi praskli stehy.
Dnes ráno som sa pýtal lekárky, či mi môžu dať infúziu, lebo sa cítim dehydrovaný. Povedali mi totiž predtým, že dva dni nebudem môcť jesť ani piť. Povedala, že už by som mohol aj piť čaj. Samozrejme, nikto mi nič nepriniesol.
Keď som sa o niekoľko hodín opýtal ďalšej sestry, či môžem niečo piť, najprv mi povedala, že asi ešte nie. O chvíľu však prišla a povedala, že môžem.
Myslím však, že aj keď sa väčšina pracovníkov na chirurgii správa veľmi neochotne a chaoticky (hoci je tu aj pár svetlých výnimiek), nie sú to zlí ľudia, len majú množstvo zlých návykov a manažment s tým nič nerobí. Je to ešte stále to staré socialistické zdravotníctvo.
Úplne iný pocit som mal zo súkromnej záchrannej služby Falck, ktorá ma priviezla do nemocnice. Záchranári boli veľmi trpezliví, prívetiví a ústretoví a v celom reťazci boli jediní, ktorí sa ku mne správali ako k človeku, ktorému chcú pomôcť.
Myslím, že kým zdravotnícke zariadenia a poisťovne nebudú v súkromných rukách a nebudú súťažiť o pacientov, naše zdravotníctvo sa z marazmu nevyhrabe.
Autor: Miroslav Koseček
