Vysokoškoláci u nás prakticky nezamestnanosť nepoznajú – niežeby všetci robili to, čo vyštudovali, ale absolvovanie vysokej školy je zárukou, že ako tak vedia čítať, písať a telefonovať. Taký človek sa vždy niekde „upichne“.
Menej zjavným dôsledkom je, že na kvalite vysokých škôl preto až tak nezáleží. Ak sa uplatní skoro každý vysokoškolák a zarobí viac ako konkurencia bez vysokoškolského vzdelania, motivácia študovať na kvalitnejšej škole je slabšia. Tým aj tlak na školy, aby sa stali kvalitnejšími.
Ak si nekvalitné školy nebudú na uchádzačov robiť priveľké nároky, naplnia sa – veď diplom sa u nás rovná vyšší plat. Najkvalitnejší študenti hľadajú kvalitu inde, kde ich vítajú a ochotnejšie sa prispôsobujú ich požiadavkám.
Cesta ku kvalite preto nevedie cez administratívne opatrenia, obmedzovanie počtu vysokých škôl či bránenie novým súkromným školám vstúpiť na trh. Naopak, až keď škôl bude veľa a absolventi prestanú byť takí vzácni, príde čas, keď začne záležať na tom, kto je najlepší.
Konkurencia sa ťažko zavádza v prostredí, kde majú pri tvorbe pravidiel veľké slovo predstavitelia subjektov, ktorým by konkurencia sťažila život: svoj piesoček si školy bránia cez zákonom odobrené rady a konferencie.
V predošlej vláde prevážili hlasy, ktoré namiesto vytvárania súťaže preferovali administratívne opatrenia. Dnešná vláda preto nestavia na reformnom dedičstve. Preto hrozí, že ešte dlho neuvidíme v praxi, či by otvorenejší systém s tvrdšou konkurenciou bol taký zlý, ako nás niekedy strašia.
Autor: Andrej Salner
