VLADO ČERNÝ: „Ako laik si myslím, že to má význam.“
SOŇA VALENTOVÁ: „Jedno je fakt – na verejné vystúpenie o tejto téme treba istú dávku sily, a nie je také jednoduché uvedomiť si, že aj duševná choroba je normálna choroba. V každom prípade si však myslím, že sa treba zveriť do rúk odborníkovi. To, či to človek bude rozhlasovať, je jeho vec. Nie som za to, že o tom treba hovoriť, lebo o chorobách nehovoríme každému. Ale ak berieme duševnú chorobu ako slabosť, ktorej niekto prepadne, napríklad drogám, alkoholu, a potom sa z toho dostane, v tom prípade si myslím, že môže ísť príkladom iným a je to správne.“
MATEJ LANDL: „Som o tom hlboko presvedčený. Ľudia, ktorí majú za sebou túto skúsenosť a dostanú sa z toho, môžu ovplyvniť druhých, aby sa nebáli priznať psychické problémy. Vlastne to ani nie je otázka priznania. Duševné problémy sú také isté problémy, ako je žlčníkový záchvat či choré nohy. Psychická choroba je úplne bežná choroba, ktorou tu trpí možno každý druhý človek. Ak by som bol v situácii, že mám za sebou takú skúsenosť, bez problémov by som o tom hovoril. Aj ja som už bol v štádiu hlbokej depresie asi pred piatimi-šiestimi rokmi, keď som uvažoval, či sa neobrátim na lekára. Nebol som však za psychiatrom, bol som za svojou známou psychologičkou a pomohla mi. Je to otázka vyrozprávania.“
DUŠAN CINKOTA: „Známi ľudia určite ovplyvnia verejnosť, ale my musíme myslieť aj na to, aby to nebolo negatívne pochopené. Je to otázka prístupu. Ak k tomu ja pristúpim akokoľvek úprimne, ale zo strany novinára existuje iný vplyv, môže byť spoločná snaha nabúraná. Preto by som senzácie v tejto oblasti prenechal bulváru a hlbšie venovanie sa tejto téme by som smeroval buď na odborné časopisy, alebo na knihy.“
VLADO OBŠIL: „Pretože sám som sa dostal do takej životnej situácie, že som nutne potreboval psychiatra a dlho som sa liečil, tak môžem povedať, že bez neho to jednoducho nejde. Treba sa zbaviť ostychu a hanby a zveriť sa do ich rúk s plnou dôverou. Inak to nejde.“
JÁN KRONER: „Psychické ochorenie je ako každé iné, dokonca je možno ešte zložitejšie. Som presvedčený, že človek, keď má psychické problémy, má ísť čo najrýchlejšie k lekárovi. Tým, že som to sám zažil, je mi hrozne ľúto, že u nás je zaužívané, ako keby sme sa za to mali hanbiť. Viem o mnohých takých prípadoch. Napríklad isté dieťa malo v dospievaní problémy a jeho rodičia, keď počuli, že by malo byť hospitalizované na psychiatrii, zľakli sa toho ako čert kríža. Je to smutné. Možno by v tom čase pomohla mesačná hospitalizácia a lieky, a to dievča by bolo zdravé, ale teraz je už navždy choré.“ (ru)
