BRATISLAVA – Ktovie, ako by sa u nás skončil prieskum, ktorý by zisťoval, koľkým ľuďom by neprekážalo mať za suseda duševne chorého človeka. Asi by sme slávne nedopadli. Duševné choroby majú stále punc neznáma, poníženia a odmietania. Tajíme ich, bojíme sa ísť za odborníkom a málo ich tolerujeme aj druhým.
Svetová zdravotnícka organizácia označila duševné ochorenia za jeden z najvážnejších problémov zdravotníctva budúcich desaťročí a tento rok vyhlásila za Medzinárodný rok duševného zdravia. V sobotu sme si ho pripomenuli dvojnásobne, lebo bol Svetový deň duševného zdravia. U nás i v mnohých štátoch sa rozbehla kampaň za odbúranie predsudkov proti psychickým ochoreniam.
Nejedna západoeurópska krajina sa k takejto kampani vracia opakovane po dobrých výsledkoch z minulosti. V Portugalsku napríklad v prieskume až 80 percent opýtaných uviedlo, že by im schizofrenik ako sused neprekážal. Štúdia z Francúzska zase ukázala, že pod nálepkou „blázon“ si ľudia predstavia človeka schopného ísť vraždiť, naproti tomu označenia duševne chorý alebo postihnutý depresiou vnímajú prevažne neutrálne.
Pacientmi psychiatrov boli i sú mnohí známi a ich blízki. Svetová zdravotnícka organizácia už niekoľko rokov presadzuje, aby slávne osobnosti prehovorili o týchto problémoch i verejne. Tým by ponúkli pomocnú ruku stovkám neznámych, ktorí svoje duševné trápenia skrývajú a nevedia alebo sa boja vyhľadať pomoc. Sama prezidentka zdravotníckej organizácie vystúpila verejne s tým, že jej syn po psychických problémoch spáchal samovraždu. Ani kandidát na amerického prezidenta Al Gore netajil duševnú chorobu svojej manželky.
Aj u nás sa niektorí známi ľudia neboja hovoriť, že isté problémy mali a práve lekári im pomohli sa z nich dostať. „Ja sa za to nehanbím,“ povedal nám herec Ján Kroner. „Bolo to v hektickom revolučnom čase na konci roku 1989, keď sa všetko lámalo, chodili sme medzi ľudí a 18 nocí v kuse som nespal. Mal som potom zdravotné problémy psychického charakteru, pravdepodobne z vyčerpania.“ Paradoxne je však vďačný vtedajšej chorobe, že sa zoznámil s psychiatrom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom. „Keď sa človek prizná k žalúdočným vredom alebo chorému žlčníku, prečo nemôže povedať, že mal aj psychický problém? Malo by byť normálne o tom verejne hovoriť.“
Podobného názoru je i herec Vlado Obšil. Aj on bol už v rukách psychiatrov. „Žiaľ, niektorí moji kolegovia tak neurobili, poznám aspoň tri prípady, a už nie sú medzi nami,“ dodal.
TÁŇA RUNDESOVÁ
