Utorok, 19. február, 2019 | Meniny má Vlasta
ROZHOVOR

Režisérka Yvonne Vavrová: som bojovník, ktorý sa nikdy nevzdáva

Galavečer Žena roka napísala a zrežírovala v retro štýle "100 rokov úspešnej ženy". Pre tvorivý zámer vždy hľadá nové netradičné cesty. ...

(Zdroj: Pavol Funtál)

Galavečer Žena roka napísala a zrežírovala v retro štýle „100 rokov úspešnej ženy". Pre tvorivý zámer vždy hľadá nové netradičné cesty. Za najlepšie obdobie považuje čas, keď sa vo verejnoprávnej televízii darilo hranej a dokumentárnej tvorbe. Precestovala svet od Japonska až po Kanadu. Fandí ženám a svojou tvorbou chce ísť proti momentálnemu zúfalému trendu, v ktorom sa oceňuje len vonkajšia ženská krása. Režisérka, ale už aj kameramanka a scenáristka Yvonne Vavrová navyše dokončuje knižku o Japonsku Plachý ako motýľ.


Slovenská televízia nedávno odvysielala váš ďalší dokument Biele vrany. O troch ženách - političkách, ich práci aj súkromí. Prečo práve toto trio?

Chcela som nakrútiť film na tému žena a moc. V politike sa rozhoduje o mnohých dôležitých veciach, ženy sa však na tomto procese podieľajú minimálne. Rozhodla som sa pre tri ženy: mladú začínajúcu političku, pre vyzretú ženu v politike, ktorá už má niečo za sebou a pre europoslankyňu. Europoslankyňa (Edit Bauer) je najvyššie zaradenie okrem premiérskeho a prezidentského postu, kam sa u nás mohla politička dopracovať. Úspechy aj neúspechy, tzv. up and down, sú typické pre političku a predsedníčku strany v stredných rokoch Zuzanu Martinákovú a celkom mladá Jana Vaľová, ktorá je vo vysokej politike zelenáčom, je mojím tretím filmovaným objektom.

Čakali ste, ako dopadnú voľby?

Film som zámerne začala nakrúcať pred voľbami, zaujímalo ma, ako dopadnú a aké ženy sa po nich dostanú na politické posty. Očakávala som, že príde celkom nová generácia. Ale nestalo sa tak. Zaznamenala som iba jedinú mladú dámu Editu Angyalovú, ktorá nakrúcanie nakoniec zo zdravotných dôvodov vzdala a druhá "mladá" bola 41-ročná Jana Vaľová. Už tento fakt hovorí sám za seba. V parlamente je žalostne málo nových ženských tvárí.

Potvrdzuje to vašu filmovú výpoveď?

Ženy sú naozaj znechutené a nechcú ísť do politiky. Hovorí sa, že politika je špinavá záležitosť alebo že je to panské huncútstvo. Precestovala som Škandináviu a spoznala tamojší život. Usporiadanie parlamentov, fakt, že v politike sa angažuje a realizuje až 45 percent žien, na mňa urobil obrovský dojem. Sociálny systém je nastavený tak, že rodiny majú aj tri deti, ženy však nie sú strhané ako u nás a nerozhodujú sa - rodina či kariéra? U nás je v parlamente iba trinásť percent žien. To znamená, že o všetkom vlastne rozhodujú muži, aj keď podľa štatistiky je nás - žien nadpolovica.

Vy sama by ste išli do politiky?

Nešla, pretože milujem svoju profesiu. Ale poznám odborníčky v rôznych oblastiach, ktoré by sa mohli rozhodnúť pre politickú kariéru. V Bielych vranách preto ukazujem aj plusy, aj mínusy, odvrátenú tvár politiky, starosti i radosti, ktoré prináša.

Na filme Biele vrany ste boli kameramankou, režisérkou, scenáristkou i zvukárkou v jednej osobe. Čo z toho bolo najzaťažujúcejšie?

Zvolila som tento spôsob nakrúcania, aby náš filmový dialóg prebiehal veľmi intímne. Minimalizovala som technické bariéry, aby prítomnosť muža, člena štábu, nenarušila dôvernosť výpovedí. Stávalo sa, že často prestali vnímať kameru. Má to však aj úskalia. Pracovala som tak trochu ako rozdvojená osoba. Na jednej strane kamery som kládla otázky, z druhej strany ovládala techniku. Niekedy som preto musela pozerať do kamery a nie do očí druhej osobe. Detaily, ktoré vidím pred kamerou na filmovom objekte, často kameramani nezachytia. Keď si točím svoje filmy ako kameramanka, splyniem s kamerou v jedno - doslova dýcham a vidím cez optiku, akoby sme boli jedno telo, jedna duša.

Sklamala vás za posledné roky politika?

Veľmi. Za roky očakávania sa nič pozitívne v oblasti sociálnych vecí a života rodiny nestalo. Tieto veci sa vôbec u nás neberú do úvahy. Napríklad v Nórsku môžu byť ženy tri roky na materskej dovolenke a majú stopercentne hradenú mzdu! Viete si to vôbec predstaviť? A muži musia byť každoročne minimálne šesť týždňov ma materskej dovolenke, inak by stratili podporu. Od revolúcie sa stále preferuje len: ekonomika, ekonomika, ekonomika! Myslím si, že už je na tom dosť dobre nato, aby mohlo začať fungovať aj niečo iné. Otázky zdravotníctva a kultúry sa mali riešiť dávno.

Možno ide aj o celoeurópsky pohľad na ženu. Aj vo Francúzsku pred voľbami hodnotia Segolene Royalovú najmä podľa vizáže.

Preto som film nazvala Biele vrany. Hovorí sa vrana k vrane sadá, za predpokladu, že je rovnako čierna. Muži v našom parlamente sú čierni (čierne obleky, čierne topánky) a biela vrana je v prírode ojedinelým zjavom. Ženy političky sú tiež na Slovensku takmer „vyhynutý druh". Kým nebude v parlamente aspoň tridsať percent žien, stále budú čerešničkou na torte, na ktorú sa iba dobre pozerá.

Nie ste ako režisérka aj vy bielou vranou?

Už aj na FAMU som ňou bola, pretože sme v ročníku študovali siedmi a skončili štyria. Z toho ja jediná žena. V tom čase tam ešte študovala Pavlína Moskalyková a na dokumente Irena Pavlásková. Stále som v mužskom obkľúčení. Roky sa musím prebíjať a naberať mužské formy správania sa. Hendikep tejto roboty vidím v tom, že je fyzicky a psychicky náročná, žena bez kondičky by ju nezvládla. No a nakoniec, muži neradi vidia ženský úspech.

Prvý výrazný ste dosiahli už v roku 1994 za videofilm Kráľ umiera. Vtedy ste povedali, že takýto úspech sa na Slovensku neodpúšťa. Zmenilo sa odvtedy niečo?

Asi nič, pretože po každom medzinárodnom festivalovom ocenení tri - štyri roky neprichádza ponuka. Akoby za trest. Ja som však bojovník, ktorý sa nikdy nevzdáva. V živote som nikdy nič nedostala zadarmo. Empaticky vnímam všetko, čo sa deje okolo mňa a ak cítim, že niečo dozrelo na tému, hľadám všetky možnosti, aby som to mohla vyjadriť prostredníctvom filmu, či už hraného, alebo dokumentárneho. Netajím však, že to zabolí, ak je po úspechu moja pracovná situácia pravidelne sťažená. Akoby hovorili: keď je taká úspešná, nech sa prebíja sama.

Hraná a dokumentárna tvorba však nie je jediné vaše pôsobisko.

To je pravda. Pracovala som ako šéfredaktorka časopisu Infinity a šéfovala som mestskej televízii DTV. V oblasti zdravia sa výrazne angažujem s publicistkou Lenkou Streleckou prostredníctvom občianskeho združenia Life, ktoré je organizátorom úspešného medzinárodného filmového festivalu hraných a dokumentárnych filmov o zdraví Asclepius. Festivalu sa zúčastnili špičky, ako bol dokumentarista Ján Špáta, Ladislav Chudík alebo filmujúci rakúsky chirurg profesor Bodner, ktorý operoval českého a slovenského prezidenta Václava Havla a Rudolfa Schustera. Spolupracujem aj s medzinárodnou organizáciou Európskej únie o filmovom a televíznom dizajne Release the chicken.

Zdá sa, že ste multimediálny človek.

Naozaj ma baví veľa vecí. V tomto som atypická žena, pretože ma zaujíma technika, fotografia, kamera, počítače. Napríklad, keď som žila dva roky v Kanade, absolvovala som školu počítačovej grafiky a dizajnu. Málokto vie, že som istý čas pracovala v reklamnej agentúre ako grafický dizajnér.

Vráťme sa však k vašej pôvodnej profesii - réžii. Prečo sú podľa vás české seriály oveľa vydarenejšie ako tie bezduché, ktoré sme mohli vidieť v STV alebo aj v Markíze?

Na to nie je jednoduchá odpoveď. Spočíva to v dlhodobej českej scenáristickej tradícii a profesionálne zvládnutom remesle. Momentálne však na Slovensku vládne kult mladých. Pri akejkoľvek modernosti, podľa môjho názoru remeslo treba zvládať. Mladí ľudia majú dnes pocit, že ak dokážu držať v ruke kameru alebo foťák, alebo stiahnuť si filmy z internetu, už sú z nich režiséri. Pripomína mi to tak trochu americký fenomém, keď si každý hovorí filmaker (filmár), len preto že išiel do Kalifornie a videl štúdiá Hollywoodu. Prekáža mi to, pretože sa tým devalvuje režisérske a filmárske remeslo. Často celé ich novátorstvo spočíva v tom, že hodia kameru z okna. To sme robili na FAMU aj my pred pätnástimi rokmi. Prácu s hercom považujú za niečo podružné. Podstatné je, aby to pripomínalo hudobné klipy alebo reklamné šoty. Ale hraný film je o človeku, o príbehu a na dobre vyrozprávaný príbeh potrebujete mať perfektne zvládnuté remeslo a niečo aj „odžité".

Film Čarovala ryba, aby bola chyba je o detskom strachu, tému strachu ste spracovali aj v dokumente Strach. Pýtate sa, kam sa toto všetko bude stupňovať, ako sa to s nami skončí. Trúfate si na tieto otázky odpovedať aj sama za seba?

Strach - pocit, ktorý nás začína obopínať, je už každodennou súčasťou nášho bytia. Každý deň pribúda faktorov, ktoré nám naháňajú hrôzu: terorizmus, násilie, ekologické katastrofy, strata hierarchie hodnôt, sociálne neistoty, klimatické zmeny. To sú všetko veci, ktoré reálne existujú, avšak médiá ich so sadistickou pravidelnosťou ešte zveličujú a násobia. Človek 21. storočia je tak pod dvojnásobným tlakom. Reálnym a mediálne virtuálnym. Reakciou na to je, že pribúda množstvo ľudí s depresiami, úzkosťou a najrozličnejšími fóbiami.

Akú úlohu pritom zohrávajú médiá?

Výrazne negatívnu. Je chorobné, že médiá mohutne zvyšujú počet negatívnych pocitov v človeku. Človek je pod neustálym tlakom, pretože sa mu stále servíruje všetko šokujúco zlé. Slabšie nátury na to reagujú veľmi citlivo. Bohužiaľ, katastrofy a smrť najlepšie vypredajú noviny a zvýšia sledovanosť televízií. Chcem byť však optimistom, pretože verím, že už dnes sú ľudia prejedení násilností. Viem, že v podstate každý človek vo vnútri duše túži po niečom harmonickom. A to je jediná vízia pre ozajstné umenie, ktoré má dušu.

Aké sú vaše ďalšie pracovné plány?

Momentálne pripravujem dokument o domácom násilí. Chcela by som sa zaoberať aj otázkou feminizmu. Zdá sa mi, že u nás ženy, už iba pri vyslovení tohto slova, dostávajú koprivku. Každá z pudu sebazáchovy v mužskom svete tvrdí: Ja nie som feministka, pričom poriadne netuší, čo to vlastne je. Všetky ženy chcú svoje práva. Túžim zmapovať, prečo to ženy takt nerady vyslovujú. Vlani som bola na scénaristickom workshope v Taliansku a tam som začala pracovať na scenári hraného celovečerného filmu zo súčasnosti. Takže som momentálne v štádiu písania, ale najmä zháňania peňazí. To je to, čo je v procese tvorby a výroby filmu asi to najťažšie.

Neľutujete niekedy, že ste nezostali v Kanade žiť nastálo?

Často, ale pre mňa sú prioritné a podstatné najmä rodinné väzby. Hoci som tam dostala na tvorbu dosť zaujímavých a lukratívnych ponúk. Ale vlastne neľutujem, pretože som zase mala možnosť dva roky pracovať na deväťdielnom seriáli o Japonsku a spoznala kultúru, ktorá poriadne zamiešala moje vnímanie tradičných pojmov. Navyše, Kanada je pre mňa príliš pokojná krajina, kde nie sú očividné témy kontroverzného života ako na Slovensku. V Kanade všetko funguje, ako má. Tu na Slovensku práve naopak. No nie je to ideálny priestor pre filmára?

rozhovorb15.jpgRežisérka Yvonne Vavrová vyštudovala FAMU v Prahe odbor hraná réžia a pol roka študovala v Paríži. Jej tvorbu ovplyvnili pedagógovia z FAMU, ako napríklad režiséri Otakar Vávra a Václav Vorlíček, herec Radovan Lukavský a Boris Rösner. Spolupracovala na významných filmoch s režisérskymi osobnosťami (napríklad Juraj Hertz, Juraj Jakubisko, Slavo Luther). Na svojom konte má 50 dokumentárnych filmov, za ktoré získala ocenenia doma, ale aj v Chicagu, Turíne a v Cannes. Nakrútila celovečerné hrané filmy - Mário zapískaj...!, Kráľ umiera, Prstene pre dámu, Čarovala ryba, aby bola chyba. Režírovala tri dokumentárne viacdielne seriály, najznámejší je o Japonsku. V Prahe a v Nitre režírovala dve divadelné hry. Je autorkou knihy o Francoisovi Truffautovi a svoje fotografie predstavila na štyroch medzinárodných výstavách.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť
  2. Čo sa stalo s mojimi úsporami v druhom pilieri?
  3. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  4. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  5. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  6. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  7. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  8. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  9. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  10. Slovensko má historicky najvyšší počet ľudí bankujúcich online
  1. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  2. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  3. Ako založiť spoločnosť v Rakúsku
  4. Tatranská mliekareň prosperuje aj vďaka spolupráci s Tescom
  5. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť
  6. Noerr advised on WebSupport deal
  7. Čo sa stalo s mojimi úsporami v druhom pilieri?
  8. Podnikanie a významné ukazovatele v roku 2019
  9. Smartfóny Samsung Galaxy S priniesli množstvo inovácií
  10. eKasa prichádza na Slovensko
  1. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 14 626
  2. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 12 952
  3. Na dôchodok si možno sporíte zle. Šesť zásad správneho šetrenia 12 902
  4. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 6 452
  5. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 5 523
  6. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 5 000
  7. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici 4 939
  8. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie 4 197
  9. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 3 666
  10. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu 2 421

Neprehliadnite tiež

Dobré ráno

Dobré ráno: Smer ukázal Pellegrinimu, kto je šéf

Ako sa cez víkend zmenila situácia.

Podcast Dobré Ráno - denný spravodajský podcast denníka SME.
Príbehy slávnych fotografií

Japonci sa vzdali, schmatol ju a pobozkal. Zomrel bozkávajúci námorník

Bozk symbolizuje koniec vojny.

Fotografia, na ktorej neznámy námorník bozkáva sestričku, sa stal symbolom.
STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Rebel bez príčiny

Fico sa mentálne zasekol v roku 2013.

Peter Tkačenko
Popelka vznikla v roku 1973.