Upozornenie nie je vtip, naozaj ho uvádza viedenské Ba-Ca Kunstforum. Prečo také obštrukcie kvôli synovi Afrodity a Aresa, ktorý je zvyčajne zobrazovaný s dvoma šípmi - jedným infikuje zasiahnutú osobu láskou, druhým šípom vpúšťa ľahostajnosť? Preto, lebo táto obľúbená postava gréckej mytológie sa spája s láskou, erotikou a túžbou, teda s pojmami, ktoré neustále šteklia umelcov na ich zobrazovanie a tie zas podnecujú divákovu fantáziu. A zachytiť žiadostivosť, erotiku či vášeň „slušnou“ cestou zrejme nie vždy pôjde. Pablo Picasso to videl absolútne: „Umenie nie je nikdy cudné.“
Zvodcovia a bojovníčky
Viedenské Ba-Ca Kunstforum prináša do 22. júla vyše 200 diel koncentrovaných na oblasť erotiky, nezávisle od toho, čo si pod tým predstavíme a aké pružné alebo strnulé máme vlastné hranice. I keď Eros sa spája s vášnivou láskou a neutíchajúcou túžbou, koncept prehliadky sa posúva aj ďalej – venuje sa snom, podvedomiu, predstavám, žiadostivosti, zvádzaniu, spojeniu, erotike z mnohých perspektív. Neobchádza sa ani „malá smrť“ a ani temno skutočnej smrti. Prehliadka tiež skúša vyvolať v návštevníkovi otázky, či existuje okrem špecifického mužského pohľadu na erotiku aj špecifický ženský pohľad alebo oprašuje stále živú otázku o vzťahu pornografie a umenia.
Výstava obrazov, fotografií, sôch či objektov s týmito témami sa začína na konci 19. storočia a pokračuje až do súčasnosti. O výbere sa diskutovalo dlho a výsledok je taký, že tu nájdete Rodinove romanticky opantávajúce sochy, Klimtove uhrančivé Nymfy, Schieleho lascívnu Stojacu ženu v červenom, ale aj každodennú erotiku, napríklad pri rannom umývaní.
Duchampove srdce
Sú tu revolučné mená fotografie – od mystického experimentátora so ženskými tvarmi Františka Drtikola cez Helmuta Newtona a jeho ženské agresívne bojovníčky, až po trochu mäsité zábery Roberta Mapplethorpa, blikajúce neóny Bruce Naumana a provokujúcu fotografku a modelku v jednom Cindy Sherman.
Objaví sa tu Venuša Salvadora Dalího, aj Pornokrati Féliciena Ropsa, belgického maliara 19. storočia, autora titulnej strany Baudelairovej zbierky. Jeho nahá kyprá žena vykračujúca v čiernych kožených rukaviciach a s prasiatkom na uzde patrí k tomu najdekadentnejšiemu na výstave.
Vedľa Ropsovho výjavu visí Duchampova titulná strana zbierky Surrealizmus v 1947 aj s umelcovým vyznaním: „Erotika mi veľmi leží na srdci a tvrdím, že jediné ospravedlnenie na to, aby sme vôbec niečo robili, je dať životu viac erotiky.“
Erosom, erotikom, vášňou a túžbou sa umenie zaoberalo odjakživa, no vďaka médiám a ich imperatívu totálnej odhalenosti pomaly zmyselnosť a zmysel Erosa odumiera. Časom z neho zostáva sprofanovaný Eros s napnutým lukom, ktorého vzývajú azda už len básnici a predavači suvenírov.
Výstava vo Viedni však neustrnula v pozícii skepticizmu. Pozbierala diela, ktoré sa vášeň ani malú smrť nepokúšajú oklamať, naopak, buď sa jej oddávajú alebo sa ju snažia odhaliť akoby verili, že tak nad ňou získajú moc. Aj vďaka tomu pôsobí prehliadka na návštevníka ako Erosov šíp, ten napustený láskou a túžbou.
Upozornenie galérie pre deti a mládež však vyznieva ako keby zaspalo minimálne kdesi v ére impresionizmu. Jediné „poburujúce“ na celej výstave by mohlo byť, že v čase, keď „všetko je podrobené sexualizácii a v nej je vymedzené ihrisko hier a dobrodružstva“, keď „Id hovorí všade a všetky typy diskurzu vyzerajú ako večný komentár sexu a túžby“, ako píše francúzsky sociológ Jean Baudrillard v knihe O zvádzaní, dokáže vzniknúť prehliadka, ktorej vášeň a posadnutosť nie a nie vyprchať.
Autor: Viedeň
