Na brehu Dunaja na čunovskej strane gabčíkovskej priehrady vyrástla v roku 2000 impozantná stavba súkromnej galérie Danubiana (na snímke SME). Panoráma vodnej hladiny na pozadí modernej architektúry je vďačným námetom pre filmujúcich turistov. No akoby niečo bránilo Danubiane stať sa obdivovanou súčasťou slovenskej výtvarnej scény. Alebo naopak? Možno ona o domácu scénu nestojí?
Danubiana hrá na slovenskej výtvarnej scéne tak trochu sólo rolu pripomínajúcu postavu E. T. mimozemšťana. Stačí si prejsť internetové vyhľadávače a nenájdete tam jednu odbornejšiu reflexiu jej aktivít. Časť umelcov a kritikov je k nej ľahostajná, časť hromží na jej strednoprúdový program a zvyšní ju vnímajú ako ďalší priestor, kde sa dá stretnúť s umením. Pritom práve ona by mohla slúžiť ako vlajková loď zástancov trhového experimentu v kultúre.
Je vybudovaná zo súkromných peňazí holandského zberateľa umenia Gerarda Muelenstreena, ktorý hradí aj jej prevádzku. Môže slúžiť ako príklad modelu galérie, ktorá funguje v závisloti od mecénovej štedrosti. Danubiana je raritou porevolučného Slovenska, kde sa verejné galérie skôr rušili a súkromné majú viac–menej malometrážne rozmery. Prečo ju kultúrna obec prehliada?
Príliš veľká
Ponúka sa jednoduchá odpoveď. Za všetko môže jej pompéznosť, zdanie veľkého múzea s veľkorysými výstavnými možnosťami. Za ideou založenia múzea stál advokát Vincent Polakovič a maliar Peter Pollág, ktorí vďaka svojmu zanieteniu nadchli Muelenstreena. Keď sa už o galériu zaslúžili, prirodzene v nej presadzujú to, čo sa im páči a najmä čo sami robia. Domáce ateliéry prevažne prezentujú dielami Petra Pollága, Ivana Pavleho, Roberta Hromca, Jána Kelemena, Štefana Poláka – teda lyricko expresívnou abstrakciou, vďačným globalizovaným produktom výtvarného umenia.
Keby sa Danubiana pohybovala v skromnejšej kategórii, argument o uzavretosti voči inej scéne by stratil váhu. Menšie galérie tiež vystavujú „svojich“ ľudí a nikto im to nevyčíta. Keďže Danubiana hrá s veľkými a reprezentatívnymi priestormi, jej galerijná „sila“ je príliš na očiach. Zatiaľ si ju vychutnáva, ale dokedy jej to bude chutiť? Možno by stačila rôznorodejšia výstavná ponuka, viac komunikujúca s domácou scénou, viac integrujúca svet tam a tu.
Vidieť nestačí
Danubiana však už prekvapila výstavami, ktoré nenechali ľahostajných milovníkov súčasného umenia. Bola to prehliadka uznávanej poľskej sochárky Magdalény Abakanowicz, hviezdy holandskej maľby 60. až 80. rokov Karla Appela či Art Austria. Išlo o výstavy štandardné, ktoré nemali za cieľ klásť si otázky a objavovať nové súvislosti, no priniesli pôžitok z pozerania, z osvedčených hodnôt výtvarného umenia, preverených medzinárodným kontextom zahraničných galérií. Aj takto postavené výstavy sú dôležité, pretože môžeme porovnávať a hodnotiť v domácom priestore a stačí za nimi cestovať „len“ do Čunova.
Sem patrí aj zatiaľ posledná výstava Hungaria art – Expresívne tendencie v súčasnom maďarskom umení. Je pripravená v spolupráci s neďalekým Városi Müvészeti Múzeom v Györi a jeho riaditeľkou Júliou N. Mészárosovou. Spolupráca s týmto múzeom a s touto riaditeľkou sa zdá správnym vykročením, pretože patria k tým, ktoré hranice Györu prekračujú organizovaním medzinárodne uznávaných Bienále kresby a grafiky a mnohými výstavami.
Expresívne gesto je aj tu headlinom prehliadky, ale v mnohých dielach prekročilo latku priemernej maľby. Potešili hviezdy ako Imre Bak, István Nádler a Tamász Hencze. Možno dokonca prezentácia silných malieb z 80. rokov od Lászlóa Fehéra, vývoznej istoty maďarského súčasného umenia, bola slovenskou premiérou. Škoda, že sme sa to nemali kde dozvedieť. Absentuje katalóg, čo je v prípade výstavy tridsiatky umelcov veľká chyba. Nestačí vidieť, treba sa aj poučiť.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička a kurátorka)
