Už úpravou názvu Shakespearovej tragédie naznačil český režisér Karel Brožek, že sa vybral netradičnejšou cestou inscenovania Macbetha. Sedem čarodejníc, či skôr obyčajných žien na úteku sa „zlietlo“, stretlo v troskách divadla na javisku Starého divadla v Nitre. Čakajú na svojich mužov, ktorí bojujú vo vojne, samopal odkazuje na súčasnosť. Keď nájdu kostýmy a bábky, rozhodnú sa zahrať si príbeh o Macbethovi.
Režisér postavil interpretáciu na ženách. Dal im do rúk osud bábok i samotného Macbetha. Spravil z nich manipulátorky aj aktívne účastníčky vrážd. Každá z nich sa na chvíľu stala Lady Macbeth, aby ju tak zobrazila v inom duševnom rozpoložení.
Priestor tu teda nedostal proces premeny hrdinu Macbetha na tyrana a vraha – to len konštatovali, ale zošalenie jeho manželky zobrazili dôsledne. Neobjasnenou zostala smrť, v origináli samovražda, Lady Macbeth, keďže sám Macbeth nečakane prerezal bábke vodiace nitky a tým ju pripravil o život.
Takáto ženská interpretácia si vyžiadala rázne úpravy, nanešťastie na úkor samotného autora. Shakespeare do hry zakomponoval monológy objasňujúce duševný stav, vtipné medzihry, dialógy plné dôležitých informácií aj metafor. Úpravou sa však z textu stala exkurzia dejom, rýchlokurz Macbetha s výberom najdôležitejších citácií, v ktorom sa ten, kto pôvodný text nečítal, aj tak nevyzná.
Kostymérka Hana Cigánová ženy obliekla do rôznych odtieňov „maskáčovej farby“, prevládala sivá, modrá a zelená, aby boli čím nenápadnejšie. Divadelné kostýmy naopak hýrili farbami a nevšednými strihmi. Scéna, predstavujúca zbúrané divadlo, však ponúkala väčšie možnosti pohybu, ako herci v skutočnosti využili, najmä priestor nad javiskom, zakrytý zvyškom opony.
Inscenátori použili niekoľko zaujímavých efektov, napríklad úvodnú svetelnú búrku, ktorá pripomínala blýskanie počas výbuchov bômb. Austrálske hudobné nástroje didgeridoo (po slovensky vraj didžeridu) využili na vyludzovanie tónov, pripomínajúcich trúbenie jeleňov či výzvu na lov, ale aj ako varechy do pomyselného čarodejníckeho kotla či vražednú zbraň.
V inscenácii by sme mohli nájsť aj isté lysistratovské motívy – opustené a osamotené ženy, kým muži bojujú vo vojne, túžiace „zmeniť zlobu na lásku“. No tým, že im dal do rúk zbraň, ktorú namierili proti Macbethovi, zmenil režisér obete vojny na jej aktérky.
Napriek viacerým pôsobivým obrazom táto interpretácia divákov za srdce nechytila, nevyvolala súcit, hrôzu, zdesenie, ani smiech či potešenie z Macbethovej porážky.
Autor: Dária Fehérová
