Dnes večer to bude tretíkrát, čo sa budú vyhlasovať víťazi Novinárskej ceny. K popularite OTO či Futbalistu roka, či Ceny Tálie má ešte táto súťaž ďaleko, no šok je už to, že si pomerne rýchlo získala rešpekt minimálne medzi novinármi.
Rešpektom sa myslí, že počet prihlásených prác sa približuje stropu, ktorým je schopnosť poroty ich naozaj prečítať, pozrieť si alebo vypočuť. Alebo to, že nenájdete vplyvnejšie slovenské médium, ktoré by nejakú prácu svojich ľudí neprihlásilo. A ak ani to nestačí, tak autor tohto stĺpčeka priznáva, že tento rok sa dokonca pozeral do kalendára, lebo sa nevedel dočkať termínu ohlásenia nominácií. Autor bol napokon smutný, lebo nezískal nijakú nomináciu.
Akceptovanie Novinárskej ceny je aj signálom, že súčasná generácia žurnalistov tridsiatnikov, ktorá riadi život všetkých vplyvných slovenských redakcií, už má pubertu za sebou. Akoby hovorila, že sa možno blíži čas, keď vrcholom novinárskej kariéry nebude nájsť si robotu mimo brandže. Povedané vznešenejšie - tí mladí frajeri z médií sú už ochotní priznať si, že slovenská žurnalistika potrebuje vzory, potrebuje svojich oficiálnych víťazov. A potrebuje sa rozprávať, čo sa tu považuje za kvalitné. A ukazovať to potom na obdiv.
A ako sa teda táto (naša) generácia zorganizovala a vytvorila túto súťaž? Nijako. Hneď potom, čo sme pred tromi rokmi zistili, že ju namiesto nás organizuje Nadácia otvorenej spoločnosti, začali sme do nej húfne posielať svoje práce.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME
