Libertariáni stotožňujú byrokraciou so štátom. Pritom zbyrokratizovanie riadenia je rovnako prvkom súkromnej ako verejnej sféry. „Stredný manažment“ veľkej firmy dnes nie je nič iné ako úradníci. Centrála niekde v Londýne vydáva príkazy, predpisuje postupy a pobočky v Sofii či Bratislave pekne skáču podľa nôt. Pred rokom som bol svedkom prednášky Tima Hunta, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý hromžil na prebyrokratizovanie vedy. Pikantnosťou bolo, že sa to udialo na stretnutí, organizovanom Európskou komisiou, pre ľudí, ktorí sú ako vedci platení z fondov EÚ. Netvrdím, že Komisia je až taký mýtický byrokratický moloch. Ale predsa, v jej portfóliu sa nájde dosť pochybných projektov, ktoré majú za cieľ skôr produkovať stohy papierov ako nejaký kreatívny výskum.
Prednedávnom sme v mojej inštitúcii potrebovali prijať stážistov na pomocné práce. Niektorí moji kolegovia začali debatovať, či máme požadovať ľudí s titulom masters alebo dokonca začínajúcich doktorandov. Preboha, vy ste sa zbláznili, veď my potrebujeme ľudí, ktorí nám budú vyrábať nejaké jednoduché tabuľky v Exceli, starať sa o webstránky a podobne. To zvládne aj začínajúci vysokoškolák!
Iný príklad: rozhodovali sme o vytvorení siete výskumníkov a o tom, aké školenia ponúknuť. Kolegyňa sa pýta, aké certifikáty budú na konci školení poskytnuté. Certifikáty, to je hádam až to posledné, hovorím. Podstatné je, že sa tí ľudia niečo naučia, takže najprv debatujme o obsahu. Nedokázal som ju presvedčiť, aby uznala, že obsah kurzov je na prvom mieste.
Typický byrokrat je alibistom. Produkuje tony papierov (e-mailov), vykazuje aktivitu aj tam, kde by menej bolo viac. Byrokrat myslí v škatuľkách - ak má pred sebou zručného kováča a druhého evidentne nešikovného, ale s papierom o absolvovaní kurzu umeleckotvorivostnej činnosti, prijme toho s nezmysleným papierom.
Mám takú známu, typický byrokrat telom i dušou. Nedávno som zistil, že po každom predĺžení belgického pracovného povolenia pošle kópiu rozhodnutia aj svojej banke. „Načo to robíš,“ pýtam sa jej, „banka to predsa od teba nikdy nevyžadovala?“ Pokrčila plecami, a povedala: „Čo ja viem? Pre poriadok.“
Ak má niečo zorganizovať, zasypáva priebežne ľudí e-mailami s triviálnymi informáciami. Každý ich o chvíľu prestane čítať, takže je to kontraproduktívne - lepšie by bolo dať si trochu námahy s jednou správou, ale prehľadne napísanou, v globále by to bol menší výdavok na energiu. Ale to práve byrokrat nerobí, nevie byť v jednom momente príliš aktívny, radšej má rutinu stoviek zdanlivo nenáročných krokov, aj keď na konci je chaos. Iný príklad. Mal som plán na pol roka ísť na Balkán, cestovať a napísať pre jedno vydavateľstvo turistického sprievodcu. Známa sa mojim plánom začudovala. Ako by si mohol dostať takúto prácu, veď nemáš diplom zo zemepisu? Ani som sa jej nenamáhal vysvetliť, že dôležité sú schopnosti (a vôľa vydavateľa zaplatiť a zarobiť na projekte), nie diplom. O absurdnosti požadovania diplomu z geografie na písanie správ o plážach a hoteloch ani nehovorím.
Pri vede mi dôraz na ploché znamienka úspechu prekáža najviac. Poznám ľudí, ktorí sa chorobne naháňajú za tým, aby mali čo najviac „citácií“. Poznám ľudí, ktorí majú obrovské množstvo publikácií (pochybnej kvality), sedia v x komisiách, a v skutočnosti majú veľmi povrchný prehľad o problematike aj minimálny pedagogický talent. Ale vždy dostanú mimoriadne dobre platené miesta na univerzitách, lebo ich vyberajú byrokrati, pretože sa to hodí pri zostavovaní povrchných rebríčkov o kvalite univerzít, a tak ďalej.
Zošnurovávania vedy byrokratickými kazajkami sa nezbavíme. Podobne, ako je to v iných prípadoch boja proti úradníčeniu a úradníkom. Byrokratov jednoducho potrebujeme. Ale nikdy proti nim nesmieme prestať bojovať.
Autor: Juraj Draxler
