Babka býva v bytovke aj s dedkom a jeho parkinsonom. Na východe ostali celkom sami, „bo dzeci še za robotu rozprchli“, a z učiteľského dôchodku, ktorý je niečo nad sedemtisíc, živia trojizbový byt, spomínaného parkinsona a bandu „lekárov“, z ktorých sa každému človeku, čo má srdce na mieste, musí chcieť vracať.
„Dzeci mojo, šebe predstavce, dzedko berie liky za 8–tišic! A to len jeden lik a každy dzeň ich muši 23 žisc!“ Spadne mi sánka. Ako, preboha?! Poisťovňa podstatnú časť prepláca, to je jasné, ale 15000 v hrubom mesačne pri takýchto cenách predsa nemôže stačiť aj na jedlo a nájomné...
„Dzifče mojo, a to ništ! Ešči pani dochtorke pejctovku, bo take liky by mi ani nedostali... še me pytala Margita, co ja tej dochtorke dala, že mi to take liky predpisala, bo to nichto tu nema... A tritišic korun na neurologii, že by mi starkeho poradne preličili, bo som minule na pľucnom nedala... ležal toten andel na lehatku len v trenkoch, totak še mu ruky kyvali od žimy a dochtor len kol neho chodzil, nikam še nenahlil...so zapalom pľuc, Maťku moj...“
Prosím? Tritisíc korún, aby ŠTÁTNY lekár vôbec zdvihol zadok a vykonal svoju prácu, za ktorú aj MNE štát každý mesiac vezme desaťtisíc z výplaty?! Tritisíc, aby trpiaceho človeka netrestal zimou a nedbanlivosťou?
Päťsto za každý úkon, viac za úkon, ktorý smeruje k zlepšeniu stavu pacienta. Babky zdvíhajú taxy v silnej konkurencii, veď ide o život ich lások – nikto iný im na východe neostal. Silní mladí, ktorí by doktorom dali po prstoch, žijú v Bratislave a starkí sú od hyen príliš závislí, aby čo len hlesli či sa nebodaj odvážili u Hippokratovho učňa ukázať s prázdnymi rukami.
Ale pozor, vážení „doktori“, natrafili ste na nesprávnu famíliu, ideme si po vás.
Autor: Hana Brňovjaková
