Potom príde basketbal a nakoniec začiatok leta schladí hokej. Ak vám nestačí profiliga, populárna je aj univerzitná. To, že Spojené štáty žijú športom, znie Európanovi oklamanému (často nepravdivým) imidžom obéznej Ameriky, neuveriteľne. Ale je to tak.
Hovorí sa, že pokiaľ ste si na univerzitách amerického stredozápadu poriadne nezakričali za váš univerzitný tím, tak ste ani neštudovali. Sparťania, ako nazývajú športovcov Michigan State University, sú miláčikmi študentov aj členov fakulty. Ak sa futbalistom nedarí, tak ako vlani, Michigančania sa môžu tešiť na iný šport, kde sa im istotne podarí vyhrať. Zelené zástavy, pokriky „Spartans“ a šou sa môže začať.
Športové podujatia sú pre Američanov niečo ako kultúrny zážitok. Aj univerzitné štadióny sa kapacitou vyrovnajú profesionálnym. Ak je pred zápasom dobré počasie, nemôže chýbať „tailgating“. Fanúšikovia zaparkujú autá, rozložia gril na hamburgery, otvoria plechovku piva. Potom si medzi autami pohadzujú šišatú futbalovú loptu. Striedmo si takto užívajú do začiatku zápolenia.
Niektorí fanúšikovia sú skutoční zanietenci. Jeden môj kolega bol schopný cestovať na hokejový zápas tímu Michigan State niekoľko hodín do vzdialeného Grand Rapids. Vraj to stálo za to, zápas sa skončil až po dvojnásobnom predĺžení. Nálada bola dobrá a ľudia si užívali, vypredalo sa všetko pivo a hotdogy, opisoval priateľ nadšene.
V lokálnych novinách je šport pravidelne na titulnej stránke.
Keď Sparťania vypadli z play off basketbalovej ligy, plač hráčov na titulke univerzitného denníka State News symbolizoval, že v celom univerzitnom mestečku vládne smútok. Ten však nikdy netrvá dlho, veď zakrátko sa hrajú iné športy. A miestni v East Lansingu na seba natiahnu zelené dresy a zopakujú si fanúšikovský pokrik. Umlčať ich môže iba prehra. A to tiež iba do ďalšieho zápasu.
Autor: dopisovateľ SME zo Spojených štátov
