Profesor Jozef Hlinický z Inštitútu kresťanskej kultúry Trnavskej univerzity založil Občiansky výbor pre objektívne informovanie verejnosti v kauze arcibiskupa Jána Sokola. Chce zverejniť informácie aj na základe vlastných skúseností, podľa ktorých Sokol nebol spolupracovníkom ŠtB, ale naopak významne pomáhal podzemnej cirkvi. Právnym poradcom výboru je Ján Čarnogurský. Členmi sú ešte iní vyučujúci z Trnavskej univerzity a Univerzity Cyrila a Metoda. Hovorili sme s ďalším členom výboru, bývalým politickým väzňom, ministrom vnútra a riaditeľom Slovenskej informačnej služby LADISLAVOM PITTNEROM.
Ako ste sa ocitli v občianskom výbore za arcibiskupa Sokola?
„Kontaktoval ma kňaz Pavol Flajžík, ktorý sa pred niekoľkými rokmi angažoval v občianskych záležitostiach. Povedal, či by sme nemali navštíviť otca arcibiskupa a predložiť mu naše poznatky, ktoré by mohli poukázať na skutočnú pravdu, pokiaľ ide o jeho konanie v komunistickom režime. Urobili sme to a vydal som čestné vyhlásenie, ako nám pomáhal. Veci sa vyvŕbili tak, že ma oslovil profesor Hlinický a dohodli sme sa na spolupráci.“
Ako si spomínate na kontakty s Jánom Sokolom?
„Uviedol som to v čestnom vyhlásení. V sedemdesiatych rokoch mi k nemu zo zahraničia posielali balíčky, v ktorých boli mikrofilmy a fotochemikálie a tieto mi na základe hesla cez moju spojku dával. Bola to veľmi chúlostivá záležitosť. Ak by to ŠtB odhalila, vyvolalo by to v podzemnej cirkvi katastrofu.“
Kto bol spojkou?
„Prečo by som mal o tom hovoriť. Rešpektujem želania svojich spolupracovníkov, ktorí v niektorých prípadoch nechcú, aby som ich bližšie identifikoval.“
Stretli ste sa vtedy so Sokolom osobne?
„Nie. Bolo to na základe hesla. Odišla spojka, použila heslo, dostala veci, doniesla ich mne.“
On o vás vedel?
„Vôbec, veď preto tam bola spojka a heslo. On len vedel, že je to určené pre podzemnú cirkev.“
Ako dlho spolupráca trvala?
„Prakticky takmer celé sedemdesiate roky. Od osemdesiatych rokov sme zvolili nový postup dodávok materiálu, pretože bolo potrebné určité spôsoby operatívne meniť.“
Aký bol nový spôsob?
„To by som zasa nerád hovoril.“
Ako často ste dostávali zásielky?
„Nechodili veľmi často, lebo mikrofilmy majú svoju životnosť. Mesačne som ich spracovával aj viac. Bolo na nich po 36 snímok dokumentácie, ktoré spojky odo mňa brali do zahraničia.“
Tento spôsob nikdy nevyzradili?
„Nikdy. To je práve veľká satisfakcia pre arcibiskupa. Ak by takúto skutočnosť vyzradil, ŠtB by nemala problém od pohybu spojky ku mne túto sieť rozbiť. To sa nikdy nestalo.“
Aké informácie ešte hovoria v prospech arcibiskupa?
„Dodávka literatúry zo Západu, ktorú on distribuoval, čo už nebola moja doména. Potom aj jeho utajené stretnutia v zahraničí s biskupom Hnilicom v Juhoslávii, ako aj ďalšie veci, o ktorých bude výbor informovať.“
Dokumenty z archívov hovoria, že Sokol chodil do konšpiračného bytu. Ako to vnímate?
„Aj na túto vec som sa pri jeho návšteve pýtal. V jednom prípade mi odpovedal, že keď ho predvolali na Februárku, tak tamojší referent v budove ho požiadal, aby neboli tam, že je lepšie, keď odídu do súkromia. A takto sa dostal do súkromia. Až z kontextu teraz vyplynulo, že to bol konšpiračný byt.“
Vy tajné služby poznáte. Je reálne, že to tak bolo? Pracovníci Ústavu pamäti národa hovoria, že do konšpiračného bytu chodili len preverení agenti, ktorí vedeli, že ide o schôdzku s riadiacim dôstojníkom.
„Jedna vec sú pravidlá, druhá vec je, ako ich konkrétny človek dodržiaval. Pokiaľ ide o registre, nie sú najlepšie analyzované. Je tam mnoho takých osôb ako Anton Srholec, pri ktorých je napísané, že po krátkom čase bola spolupráca s nimi ukončená. Prečo? V deväťdesiatom roku som mal osobnú skúsenosť ako námestník riaditeľa vtedajšej federálnej tajnej služby. Prišla za mnou istá pani, ktorá celých dvadsať rokov donášala na svojho manžela. Spôsob donášania bol vynútený takou ohavnosťou, že človeku vstávali vlasy na hlave. Toto všetko dať pod jednu hlavičku je nekompetentné. Okrem toho mám dojem, že mnohí z týchto ľudí posudzujú činnosť podľa toho, čo vedia o súčasných spravodajských službách, teda v demokratických krajinách. Tu sú spôsoby verbovky úplne iné ako v diktátorských režimoch.“
Osudy ľudí boli rôzne, nemyslíte si, že človek vo verejnej službe, ako je politik, ale aj arcibiskup, by o svojej minulosti mal hovoriť otvorene? Čo je zlé na tom, povedať pravdu - že to podpísal, myslel si, že ich oklame, a podobne?
„Arcibiskup Sokol jednoznačne tvrdí, že záväzok nepodpísal. Informácie, ktoré my máme, nielen tieto spravodajského charakteru, ale aj iné, nasvedčujú, že ak by bol spolupracovníkom ŠtB, prejavilo by sa to na činnosti podzemnej cirkvi, a nič také sa nestalo.“
Arcibiskup nikdy nepovedal, áno, bol som s eštebákom v súkromnom byte a rovnako ani o peniazoch. Podľa záznamov dostával od ŠtB vecné dary alebo hotovosť.
„Prosím vás! Pokiaľ ide o peniaze, ešte ako minister som sa ho na to pýtal, pretože sme mali evidovanú sumu, ktorú dostal od riaditeľa cirkevného úradu Máčovského. To boli spoločenské záležitosti. Keď išiel usporiadať spoločenskú udalosť pri vymenovaní za arcibiskupa, dostal od neho peniaze. Vzťahy medzi týmito ľuďmi boli jednak profesionálne a jednak zneužívali, že cirkevníci, ale ani iní občania nepoznali praktiky komunistickej tajnej služby. Ťažko bolo pre týchto ľudí konať v spoločenskom styku tak, ako by sme to dnes chceli vidieť.“
Podľa dokumentov mu dary alebo hotovosť dával eštebák Monsberger, nie Máčovský.
„Pokiaľ ide o eštebákov, treba rozlišovať medzi tým, čo povedal, a tým, čo sa napísalo. On hovoril, že tých troch, ktorí sa spomínali v denných situačných správach, nepoznal. Na druhej strane nepopiera, že eštebáci ho navštevovali.“
Denné situačné správy sú niečo iné. Peniaze alebo dary mu mal dávať Monsberger.
„Je tam dvesto korún, sto korún. Skôr si všimnite to, že referent ŠtB si účtoval za kávu, ako keby pri stretnutí potreboval vždy nový balík kávy. Sú to smiešne sumy.“
Raz tam je aj tritisíc a tisíc korún.
„To sú smiešne sumy. Ja teraz myslím na tie takzvané pohostenia. Rozdiel medzi demokratickými tajnými službami je aj nedôvera, ktorá medzi nimi bola. V našej službe sa takáto forma nepoužíva - dokladovanie bežných výdavkov, káva a podobne. Robí sa to iným spôsobom.“
Mnohí spolupracovníci, o ktorých sa objavia finančné správy, hovoria, že eštebáci si peniaze nechávali pre seba. ÚPN však hovorí, že by tým riskovali až stratu zamestnania, keďže sa to prísne kontrolovalo.
„Prezrite si údaje o účtovaní pri jednotlivých stretnutiach. Vždy to bola suma za balík kávy. To predsa nemohli vypiť. Tá typická trochárska záležitosť sa prejavovala aj tu.“
Čiže to vnímate tak, že arcibiskup pomáhal podzemnej cirkvi a len formálne sa stretával s eštebákmi, aby ich uspokojil?
„Jednoznačne efektívne pomáhal podzemnej cirkvi aj v takých záležitostiach, ktoré boli prísne utajené. Nikto z nás by dôsledok vyzradenia možno ani nebol prežil. Nepopiera, že ho navštevovali eštebáci. Každý podnik mal pridelený svojich eštebákov. Riaditeľov pravidelne vyťažovali a záležalo na tom, čo povedia. Z toho, čo bolo doteraz zverejnené, sa ukazuje, že hovoril o veciach, ktoré nezakladajú dôvod označiť ho za spolupracovníka ŠtB.“
Niektorí tvrdia, že aj schôdzky s ŠtB majú podiel na tom, že urobil kariéru.
„Akú kariéru? Keď si pozriete jeho životopis, zistíte, že až do roku 1988 nebol pre štát absolútne prijateľný. Celé sa to zmenilo až v rokoch 1988 a 1989. To sú záležitosti, ktoré sme si my všímali. Všeličo bude ešte treba preveriť. Ako pracovali, keď už sa vedelo o stretnutí Gorbačova s Reaganom na Malte a podobne.“
Viacerí intelektuáli tvrdia, že už len samotný dialóg s ŠtB znamenal zradu a akési legitimovanie režimu. Čo hovoríte na tento argument?
„To je nezmysel. Príslušný predstaviteľ cirkvi jednoducho nemohol vyhodiť eštebáka, keďže tu na druhej strane bola aj určitá vatikánska politika. Nemohli sme pristúpiť na to, aby sa tu vytvoril úplne nepriateľský priestor. Spoločensky by to nebolo možné.“
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa hovorilo, že niektorí politici videli arcibiskupov spis. Pamätáte si to?
„Počul som o tom. Ja osobne som ho nevidel a neviem vám povedať, čo tam mohlo byť.“
Ako vnímate zvolenie Ivana Petranského za šéfa ÚPN?
„Je to politická záležitosť a nikdy som politické rozhodnutia nekomentoval.“
Myslíte si, že ústav bude existovať ďalej?
„ÚPN by sa mal horúčkovito snažiť získať profesionalitu. Ľudia, ktorí tam sú, majú iste dobrú vôľu, len je potrebné, aby získali profesionálne znalosti, ktoré im pomôžu odolať tlakom, ktoré nevylučujem.“
Ako by sa podľa vás mali profesionalizovať?
„Vyšli knihy o československej spravodajskej službe, o KGB. Neviem, koľkí z nich ich majú naštudované, a neviem, akých majú poradcov.“
Vám nechýba tajná služba?
„Nerozumiem otázke.“
Či vám nechýba práca.
„Chýba, preto sa snažím nahradiť ju inými spôsobmi, medzi iným reštrukturalizáciou svojej knižnice. Smejem sa, že nestíham, ale, samozrejme, je to iný druh práce.“
Stále spoločensky žijete, stretávate sa s ľuďmi?
„Už od päťdesiatych rokov, keď som bol zatvorený, som si musel zvyknúť na istý typ života a nejaké spoločenské akcie nemám. Doobeda som na internete a poobede si pozerám knižnicu, čítam knihy, ktoré som nestihol, alebo sa k niektorým vraciam.“
Myslíte si, že vášmu nástupcovi Jozefovi Magalovi v SIS to ide dobre? Veľa sa o nej v médiách nehovorí a vtedy je vraj tajná služba úspešná.
„Nemám iný názor. Nie som už zapojený do činnosti služby. Z toho, čo ako laik môžem posúdiť z vonkajšieho pohľadu, sa zdá, že váš záver môže byť správny.“
Naposledy vás SDKÚ neúspešne nominovala na post šéfa ÚPN. Ste dnes už definitívne na dôchodku?
„Hovoril som Mikulášovi Dzurindovi, že veľkú nádej na svoje zvolenie nevidím. Ako SMK, tak aj KDH boli proti. Mám status dôchodcu. Nevidím reálne, že by som kandidoval na nejakú funkciu.“
