Vojna je obľúbenou filmovou témou. Je nositeľkou akcie, heroizmu, ale i pádov a veľkých strát. No oveľa menej sa režiséri vo filmoch o vojne venujú osudom obyčajných ľudí, teda skutočným obetiam.
Jasmila Žbanič urobila veľký krok vpred, nabúrala tabu. Jej film rozpráva o osude žien viac ako 10 rokov po skončení vojnového konfliktu v bývalej Juhoslávii. Hovorí o tých, na ktorých živote sa vojna podpísala najviac a ktorí za ňu môžu najmenej.
Esma žije so svojou dcérou Sárou v Grbavici, panelákovej štvrti Sarajeva. Ich život a vzájomný vzťah je na prvý pohľad úplne bežný. Sára je v puberte, a preto sa všemožne a všade snaží presadiť vlastné názory. Revoltuje proti všetkému, a každému. V skutočnosti len ukrýva vlastnú neistotu a zraniteľnosť. Esma každý deň bojuje s jej náladami. Peňazí nazvyš nemajú, matka nedokáže zohnať ani peniaze na dcérin výlet.
Niečo je však na ich príbehu iné. Ako démon do ich životov ustavične zasahuje minulosť. Sára je presvedčená, že jej otec je vojnový hrdina, ktorý padol v heroickom boji za vlasť. Esma však skutočnú pravdu pred ňou tají.
Holá pravda nie je vôbec taká hrdinská, ako sa Sára domnieva. Matka sa bojí, že by pravda mohla jej dcéru zničiť, narušiť jej detskú nevinnosť. Preto radšej mlčí a dusí v sebe trápenie. Kým Sára bojuje s matkou, Esma deň čo deň bojuje sama so sebou. Možno by to už dávno vzdala, nebyť dcéry.
Esma so sebou viac či menej statočne nosí ťarchu minulosti, no tá je ako vulkán. Dlhší čas naoko „vegetuje“, pritom však neustále pracuje, až jedného dňa vybuchne. Nečakane, bolestivo. A pravda vypláva na povrch. Erupcia vo vzťahu Esmy a Sáry je nevyhnutná. Znamená pre nich šancu začať odznova.
Jasmila Žbanič ukrutnosti vojny dokázala vyrozprávať cez príbeh obyčajných ľudí. Dráma je ukrytá v každodennom živote, ktorý môže byť oveľa napínavejší ako veľké boje. Tento príbeh totiž nie je anonymný, ukazuje konkrétne tváre a osudy.
Spoločnosť, ktorú Žbanič ukazuje, sa v mnohom podobá tej našej. Sídliská sú podobne „atraktívne“ ako u nás, aj tam žijú ľudia, ktorí sa ako hyeny dokážu prispôsobiť akémukoľvek obdobiu a situácii.
A tí si žijú najlepšie. Netrápi ich zlé svedomie. Prežili najsilnejší, tí, ktorí dokázali udupať slabých. Vedeckú dráhu Esminho nápadníka prerušila vojna. Dnes robí výpalníka. Vynáša to dobre. Otázku morálky nerieši. Aj Esma pred vojnou chodila na vysokú školu. Nebyť vojny a udalosti, ktorá sa Esme prihodila, mohla byť úplne inou ženou. Nedokázala sa však prispôsobiť obdobiu.
Žbanič použila „ženskú“ optiku, vďaka nej dokonale sonduje vnútro svojich postáv. Dej nie je vystavaný na veľkých dejových zvratoch, ale na nuansách v správaní postáv, v drobných gestách. Žbanič tematizuje doteraz tabuizované témy, ako násilie páchané na ženách, znásilňovanie, ktoré zostalo nepotrestané. Sústredila sa na neoficiálne vojnové dejiny, ktoré sa do tých veľkých nezapíšu, no pre spracovanie vojnovej tragédie sú dôležité.
Výborné sú obe hlavné predstaviteľky filmu. Marjana Karanovič, ktorá stvárnila Esmu, má tragédiu vpísanú v tvári, v očiach sa jej mieša radosť so smútkom, láska s nenávisťou. Bez veľkých gest dokáže vyjadriť celú škálu pocitov. U predstaviteľky Sáry Luny Mijovič ani nemáme pocit, že sa štylizuje, jej prirodzený prejav je dokonale autentický, až živočíšny.
Grbavica si z Berlinale v roku 2006 odniesla Strieborného medveďa. Zaslúžene. Jasmila Žbanič nabúrala jedno z balkánskych vojnových tabu. Decentne, ale veľmi efektívne.
Autor: Ildikó Pongó (Autorka je filmová publicistka)
