Asi všetci cestovatelia sa radi vracajú domov. Sú však aj takí ľudia, ktorí odchádzajú, pretože si chránia vlastné životy a životy svojich blízkych - vo svojej vlasti sú prenasledovaní z politických, rasových či náboženských dôvodov, alebo tam zúri vojna. Odchádzajú do neznáma, nevedia, čo ich čaká, len jedno je isté - domov sa vrátiť nemôžu. Utečenci sú veľmi zraniteľní a potrebujú pomoc tých šťastnejších, preto prvé vlády povojnového sveta v roku 1951 schválili Ženevskú dohodu, ktorá stanovuje pravidlá poskytovania azylu. Podpísalo ju aj vtedajšie Československo.

Ako pomáhame utečencom my, keď sme už slobodný štát? V minulom roku Slovensko udelilo azyl ôsmim žiadateľom z celkového počtu 2871. Na porovnanie - v Poľsku ho dostalo 397 z 3794, v Maďarsku 99 z 2117, v Slovinsku síce len dvaja, ale z 518.

"Udelenie azylu predsa nie je jedinou možnosťou, ako pomôcť utečencom, je tu napríklad aj možnosť takzvanej doplnkovej ochrany," reaguje riaditeľ Migračného úradu Ministerstva vnútra SR Bernard Priecel na poznámku, že tieto čísla veľmi nesvedčia o našej pohostinnosti. Doplnkovú ochranu zatiaľ priznali šiestim osobám. "Migračný úrad, samozrejme, chráni záujmy občanov Slovenska, písmom svätým je však pre nás Ženevská konvencia a ďalšie nariadenia EÚ. Je vylúčené, aby azyl nedostal človek, ktorý naň spĺňa predpoklady."

Povinnosť pomôcť

"Našinci zvyknú o utečencoch hovoriť, že prišli Slovákov vyjesť a že na nich musíme doplácať. Pravda však je, že takmer jedna tretina výdavkov na pobyt žiadateľov o azyl sa hradí z fondov Európskej únie," hovorí Peter Kresák, vedúci UNHCR - úradu vysokého komisára OSN pre utečencov. Táto organizácia vznikla v roku 1951 a je držiteľkou dvoch Nobelových cien mieru. "Z bývalého Československa utekali tisíce utečencov pred komunistickou totalitou. Svet vtedy ľuďom zo Slovenska pomáhal. Poskytoval útočisko tým, ktorí odišli. Je povinnosťou Slovenska tiež pomôcť všetkým ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi po tom, čo boli nútení odísť zo svojich domovov."

Časy sa menia. Pred päťdesiatimi rokmi ľudia utekali zo svojich domovín, aby ušli prenasledovaniu vo vlastnej krajine, dnes už veľa žiadateľov o azyl prichádza z ekonomických dôvodov. Idú za lepším, čo v preklade znie - z úplnej biedy do menšej biedy, v ideálnom prípade do aspoň trochu prijateľného života. Pre ekonomických utečencov spravidla nie je Slovensko krajinou zasľúbenou, ale iba prestupnou stanicou. Tou úplne prvou zastávkou je utečenecký tábor.

Jem a spím

Väčšina ľudí si asi myslí, že utečenecký tábor je miesto obkolesené dôkladným plotom alebo múrom a ostnatými drôtmi. Tábor v Gabčíkove je normálny obytný blok, jeden z tých, ktoré tu ostali po stavbároch priehrady. Úplne normálny, sparťansky zariadený dom, len v okolí sa prechádzajú a postávajú rôzne exotické typy a vnútri nám zakázali fotografovať.

"Tento typ tábora sa nazýva pobytový," hovorí riaditeľ zariadenia Peter Babiak z migračného úradu, muž, ktorý si na prvý pohľad vie zjednať poriadok, ale je vraj voči svojim zverencom férový a priamy. "Naši klienti sem prichádzajú po približne štvortýždennom pobyte v zbernom tábore, kde sa podrobia lekárskym vyšetreniam. Majú tu voľnejší režim, viac práv a môžu dostať priepustky aj na niekoľko dní." V čase našej návštevy tu bolo 133 ľudí, ale počet sa mení, niekedy ich tu býva aj 170.

Náplňou práce čakateľa na azyl je naozaj čakanie. "Spím a jem, čo iné sa tu dá robiť," hovorí jeden zo skupinky utečencov z Afganistanu, ktorí postávajú pred budovou a rozprávajú sa na pol úst, len tak zo zotrvačnosti, ako keby si už všetko na svete povedali. Ešte by mohol hrať hry na počítači v počítačovej miestnosti. Internet tu nie je. Prípadne čítať knižku, ak by našiel nejakú, ktorej by rozumel. Je tu pingpongový stôl, ale možnosti športovania sú inak obmedzené. Miesta je málo, komplex bol predsa pôvodne určený na niečo iné. Onedlho by však mala pribudnúť krajčírska dielňa pre ženy aj dielnička pre mužov.

Ak čakateľ vydrží čakať rok, môže si hľadať prácu. Niektorým sa to aj podarilo, samozrejme, nie sú to žiadne pánske roboty, ale práca je vždy lepšia ako paralyzujúca nuda. Takíto ľudia môžu z tábora de facto odísť, ak majú zabezpečené ubytovanie.

Mnohí však čakanie nevydržia. Je príliš dlhé. Dohodnú sa s prevádzačmi priamo v Gabčíkove a idú do Rakúska. Z Gabčíkova to majú kúsok. Alebo odídu na vlastnú päsť a niekde sa usadia načierno.

Príbehy

Shervin Irani z Iránu prišiel aj so ženou Sharane. Na udelenie azylu čakajú v tábore už dva a štvrť roka. Zatiaľ ho nedostali. Malá dcéra sa im narodila už na Slovensku. Shervin sa snaží zamestnať. Bral by hocičo.

Býva tu aj Číňanka Limin Lin. V žiadosti o azyl uviedla, že vyznáva Falon Gong, čo je náboženstvo, ktoré čínska vláda kruto potláča a jeho vyznávačov prenasleduje a mučí. Limin Lin je vzdelaná dvadsaťšesťročná mladá dáma, ktorá hovorí vynikajúco po anglicky a úspešne sa učí po slovensky. V ubytovni ju nenájdete, chodí na priepustky von a snaží sa nájsť prácu v Bratislave. Nedávno jej doručili rozhodnutie migračného úradu neudeliť jej azyl, tak sa odvolala a pripravuje sa na proces na Najvyššom súde. V snažení jej pomáha UNHCR.

"Naše vzťahy s migračným úradom sú korektné, aj keď niekedy ťaháme každý za iný koniec povrazu," hovorí Peter Kresák. "Podľa nášho názoru však Slovenská republika udeľuje naozaj príliš málo azylov."

"V migračnom úrade máme metódy a moderné technológie na to, aby sme oddelili fakty od zavádzania," tvrdí riaditeľ Bernard Priecel. "Ak napríklad niekto uvádza, že je príslušníkom nejakej skupiny, ktorá je v jeho domovine prenasledovaná, vieme zistiť, či hovorí pravdu, alebo či je to len zásterka jeho ekonomickej emigrácie. Stáva sa totiž, že keď udelíme azyl z nejakého dôvodu, tento dôvod sa zrazu začne objavovať oveľa častejšie."

Anička z Číny

V každom utečeneckom tábore na svete sú aj deti. Školopovinné deti v Gabčíkove majú povinnosť chodiť do normálnej školy.

"Máme s ňou veľmi dobré vzťahy," hovorí Peter Babiak. "Veľmi nám tam vychádzajú v ústrety. Ale aj deti nám niekedy robia radosť. Mali sme tu rodinu s dvoma deťmi zo Sýrie, a tie dostali riaditeľskú pochvalu. To však nebýva vždy zvykom. Žiaľ, tá rodina po štyroch-piatich mesiacoch odišla. Kam? Ktovie. Skúšať niekde inde. Oni sa nám so svojimi plánmi nezverujú," usmieva sa Peter Babiak.

Menšie deti chodia do materskej školy. Vyzerá to tu ako v ktorejkoľvek škôlke v Malackách alebo v Bardejove. Iba deti sú iné. Navidomoči pochádzajú z rôznych končín zemegule, ale zrak trochu klame, tri z nich sa tu už narodili. Takže aj po slovensky vedia tak ako deti u nás. Učiteľka, pani Horoňová ich miluje. "Sú zlaté, práve sa hráme na vláčik." Deti sa tešia návšteve a hneď sa zhrčia okolo nás. Ja som Anička, hovorí trojročné čínske dievčatko a blýska nepriehľadnými tmavými očami. Narodila sa na Slovensku. Emirko tiež. Nikdy nebol nikde inde, ale o Pakistane, vlasti svojho otca, vie vraj rozprávať, ako keby tam žil. Má ešte dvoch súrodencov a jeho mama, Ukrajinka, čaká štvrté dieťa.

Na rozlúčku mi všetky deti zaspievajú Tancuj, tancuj vykrúcaj a obdaria ma krásnym trojrozmerným papierovým veľkonočným vajíčkom. Orientálne deti vraj vedia robiť s papierom zázraky, tradíciu origami majú v krvi.

Pred pár dňami odišli z tábora dve rodiny s deťmi do neistoty. Ktovie, čo čaká tieto. Človek má z toho hrču v hrdle.

Sám v cudzom svete

Katarína Iľanovská zo Slovenskej humanitnej rady je právnička. Každý týždeň chodí poskytovať čakateľom bezplatnú právnu pomoc podobne ako jej kolegovia, právnici a psychológovia. Niekoľko ich sociálnych pracovníkov je tu denne. Ďalší právnici, čo sem chodia, pracujú v Lige za ľudské práva. Bez neštátnych organizácií by bola pomoc utečencom ešte menej účinná. Právnici zo Slovenskej humanitárnej rady pracujú hlavne s najzraniteľnejšími zo zraniteľných - ženami a deťmi.

"Príbehy sú zložité, stáva sa všeličo. Napríklad sa rodina na úteku roztratí, niekedy aj vinou neľudského zaobchádzania prevádzačov, a deti sa ocitnú samy. Alebo ide o staršie deti, šestnásť- sedemnásťročné. Rodina predá majetok, aby mohla zaplatiť prevádzačovi a pošlú von iba dieťa, lebo preň chcú lepší život. Ak si nájde v Európe prácu, splatí im to."

"UHNCR rozlišuje medzi ekonomickými migrantmi a azylantmi," dodáva Peter Kresák, ktorý ma v tábore sprevádza spolu s Petrom Babiakom. "To, že sa človek ocitne za takýchto extrémnych podmienok sám v cudzom svete, v cudzej kultúre, je veľká trauma. Všetci títo ľudia sú podľa mňa nejako poznačení a zaslúžia si starostlivosť."

Desať najfrekventovanejších národností žiadateľov o azyl v roku 2006

Od roku 1992 do roku konca januára 2007 požiadalo na Slovensku o azyl 51 411 cudzincov. Migračný úrad MV udelil azyl na Slovensku spolu v 597 prípadoch, z toho v roku 2006 ôsmim cudzincom.

Migračný úrad Ministerstva vnútra SR

Plní funkciu ústredného orgánu štátnej správy v oblasti azylovej problematiky.
Zodpovedá za tvorbu a realizáciu migračnej politiky Slovenskej republiky
v oblasti azylu a dosahov medzinárodnej migrácie súvisiacej s poskytnutím
azylu. Zariadeniami migračného úradu sú záchytný utečenecký tábor, pobytový
utečenecký tábor, integračné stredisko a azylové centrum.

UNHCR

Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) je humanitná organizácia,
ktorá poskytuje medzinárodnú ochranu a pomoc utečencom na celom
svete.Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov bol založený v roku
1951 Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov s cieľom pomôcť
približne 1,2 milióna utečencov, ktorí boli v dôsledku druhej svetovej vojny
vysídlení zo svojich domovov.Vpriebehu nasledujúcich päťdesiatich rokov
UNHCR poskytol pomoc takmer 50 miliónom utečencov, pričom tejto organizácii
udelili dve Nobelove ceny mieru – v roku 1954 a 1981.Vsúčasnosti UNHCR
poskytuje ochranu a pomoc približne 19,8 milióna ľudí v 120 krajinách
sveta.Vobdobí založenia organizácie bol mandát UNHCR obmedzený na tri
roky. Napriek tomu, že uplynulo polstoročie od založenia organizácie,
UNHCR naďalej pôsobí v úlohe hlavného koordinátora v oblasti humanitnej
pomoci utečencom.

Ďalšie organizácie

Utečencom na Slovensku pomáhajú aj ďalšie organizácie – Medzinárodná
organizácia pre migráciu Slovensko, Organizácia na pomoc utečencom, Slovenský
helsinský výbor, Björnsonova spoločnosť na Slovensku, Spoločnosť ľudí
dobrej vôle a Slovenská humanitná rada.