„Tvorba by mala byť rozporuplná, beznádejná, cestou ku kráse, za svetlom. Tá cesta sa nemusí končiť úspechom, ale musí tam byť jasný smer,“ povedal včera v Bratislave známy poľský scenárista Krzysztof Piesiewicz. Navštívil festival Febio­fest, ktorý úvádza retrospektívu filmov, ku ktorým napísal scenáre.

Z jeho pera sa zrodila krehká Veronika z filmu Dvojaký život Veroniky, ale aj rad ďalších – Tri farby: Modrá, Biela, Červená, Dekalóg či Krátky film o zabíjaní a Krátky film o láske.

Možno sa vám to nezdá, veď tieto filmy, ktoré sa mnohých divákov dotýkajú jemnou filozofiou, hrou s náhodami a citlivosťou, si spájame s menom Krzysztof Kieślowski. Lenže pri 17 Kieślowského filmoch sa pod scenárom opakovalo jedno meno. Z novších filmov pracoval s jeho scenárom Nebo nemecký režisér Tom Tykwer.

Silný tandem Kieślowski - Piesiewicz si našiel cestu k sebe „vďaka“ politickým nepokojom, ktoré ovládli Poľsko na začiatku 80. rokov. V krajine bol vyhlásený výnimočný stav a dokumentarista Kieślowski dostal chuť na film o politických väzňoch. Ťažká téma v ťažkom čase. Vybral sa poradiť s advokátom. Ním bol práve Piesiewicz.

„Sedeli sme v podivnej kaviarni a diskutovali, či ten stav bude trvať rok, dva alebo celý život. Z krátkeho stretnutia sa stali dve hodiny, a to sa predĺžilo na 15 rokov,“ spomína scenárista.

Stretnutie so 61-ročným Piesiewiczom vyvoláva pocit podobný čítaniu premyslene štruktúrovanej knihy s vyšperkovanými vetami. Vyšperkovanými čistou jednoduchosťou. Pri zamyslení sa nad metafyzikou v ich snímkach sa pozrie na plastovú fľašu s minerálkou a podotkne: „Určite je niečo viac než tá fľaša na stole.“

Na otázku s akými súčasnými režisérmi by chcel spolupracovať, s nevinnou tvárou odpovedá: „Chaplin,“ a potom na ospravedlnenie dodá: „Keby mal dnes Antonioni 35 rokov, fantasticky by sa mi s ním spolupracovalo.“

Na Piesiewiczovi je nádherný aj jeho príbeh. Vyštudoval právo, vykonáva advokátsku prax a posledných 15 rokov je s jednou prestávkou senátorom. Predstava, ako sa advokát premení na umelca, no súčasne svoju advokátsku kariéru nadobro neopustí, naopak, ešte ju rozvinie do politiky, znova poriadne nabúrava stereotyp umelca. „Čím je niekto tvorcom na vyššej úrovni, tým je viac organizovaný. Krzysztof Kieślowski bol veľmi precízny. Vždy mal vyčistené topánky a vyžehlené dvoje nohavíc.“

A kde sa naučil písať? Pri memorovaní zákonov alebo pri riešení káuz? „Písať som sa naučil v prvej triede na základnej škole. Dôležité je pracovať so štruktúrou. Predtým som sa venoval aj poézii a esejistike, spolupracoval som pri krátkych filmoch. S Kieślowským som sa naučil pracovať s obrazom.“

V slovenských filmových kluboch aj v televízii sa dodnes okrem kultových farieb a Veroniky, ktorá má svoje fankluby roztrúsené po svete, občas objaví aj 10-dielny seriál Dekalóg. Každá časť sa venuje jednému z desiatich Božích prikázaní.

Rozvinutie desiatich námetov trvalo 11 mesiacov a ako pracovňa, kde sa Piesiewicz s Kieślowským stretávali, poslúžila kuchyňa v činžiaku. „Tie príbehy boli v nás. Skúsenosť s Kieślowským ma presvedčila, že scenár sa píše najdlhšie pol roka.“

K súčasnosti je kritický. Poľskí herci a herečky sú pre neho kyborgy bez brucha a pocitov, politickú cenzúru nahradila cenzúra založená na preháňaní a peniazoch. Najnovšie pracoval na filmových scenároch Nádej a Viera. Prekvapivo - vyčiarkuje cirkevné scény.

„Najviac o Pánu Bohu hovoria tí, ktorí konajú najväčšie lumpárne. Už toho bolo dosť. Nech ľudia majú v sebe Boha. Nenapadlo mi, že po 90. roku sa ocitnem v priestore, kde bude toľko pokrytectva.“