Napokon oslobodzujúcu vetu: „Vždy sú nejaké nedostatky, chyby, ale v umení je ťažké a skoro nemožné rozhodnúť vopred, čo je chyba,“ vyriekla práve ona. Vtedy sa písal rok 1967 a jej roztomilé a súčasne odvážne provokatívne Sedmikrásky zbierali ceny z medzinárodných festivalov.
Tento týždeň prišla na Slovensko Věra Chytilová, aby uviedla na Febiofeste svoj nový film Hezké chvilky bez záruky. Do našich kín príde snímka 12. apríla.
Lenže – na slovenskú predpremiéru nezavítalo toľko divákov, ako by si autorka filmu priala. Žeby preto, že si prečítali sklamané recenzie na jej film v českej tlači? Alebo preto, že Faunovo velmi pozdní odpoledne ani Kopytem sem, kopytem tam nevideli? Tie prázdne kreslá v kine a prázdne stoličky na tlačovej konferencii ju nahnevali. Vášnivosť sa môže prejavovať aj ako naježená prskajúca mačka.
Hezké chvilky bez záruky sa odohrávajú v psychologickej poradni. Ak ste tam mali namierené, po tomto filme vás to ľahko prejde, lebo sa zdá, že taká psychologička je rovnako bezradná ako vy. Ak nie viac.
Ak psychológa navštevujete, môže vás pobúriť, ako sa terapia dokáže na plátne sploštiť iba na množstvo kaleidoskopických príbehov, ktoré by vystačili na niekoľko vydaní titulov z červenej knižnice, výskumy o partnerskom živote v 21. storočí a tiež ako námet na oživenie hollywoodskych hororových scenárov. Porno priemysel by si takisto niečo našiel. A to všetko videné cez dynamickú kameru Martina Štrbu a množstvo tvrdých strihov, napokon prečo sa tváriť, že nežijeme v rauši?
Ak má Chytilová prívlastok provokatívna, tak platí aj teraz. Ľudské osudy sa zdajú tragické a ich činy zúfalé. Lenže keď „jej“ psychologička odporúča odstup, čakanie či inú terapiu, Chytilová ju prehluší ďalším príbehom. Všetko sa to kumuluje ako nebezpečná neuróza.
Nepokojné duše, ich tápanie a bezradné hľadanie odveky inšpirovali umenie. Predstavujú to neznáme a súčasne ľudské a očistné. Lars von Trier sa zahral na Idiotov, Vladimír Morávek si Nudu v Brne prežil s mentálne narušenými ľuďmi. Kto nemiluje Hanákove Obrazy starého sveta a koľko „normálnych“ postáv má vo svojom profesionálnom bio taký Pavel Liška?
Prístupov je veľa, tie využívajúce psychické poruchy ako lacný námet sa odhalia samy. Prístup Věry Chytilovej je síce stále vášnivý, ale jej kvantum príbehov hraničí s maniakálnosťou. Veľa minút, veľa pacientov, veľa hystérie.
Je to škoda, no možno nemusíme byť takí prísni a môžeme sa na film pozrieť z inej strany. Napríklad, prečo žiadať od režisérky ísť do hĺbky ľudskej psyché, keď tam už bola viackrát a zjavne sa jej teraz chce viac na nej baviť, než ju analyzovať?
