Tá ponúka výstavu fotografa európskeho formátu, v Prahe žijúceho umelca Vasila Stanka. Tento rodák z Myjavy patrí medzi významných predstaviteľov tzv. Novej vlny slovenskej fotografie 80. rokov minulého storočia. Gro ich tvorby spája predovšetkým inscenovaná fotografia v rôznych imaginatívnych polohách. Ide o Slovákov, ktorí pôsobili na pražskej FAMU - Peter Župník, Rudo Prekop, Tono Stano, Ján Krížik, Ľubo Stacho, Martin Štrba, Miro Švolík či Ľuba Lauffová. Podľa niektorých kritikov sa Vasil Stanko zaraďuje k tým predstaviteľom Novej vlny slovenskej fotografie, ktorá vyznáva goticky ponurý a caravaggiovský štýl
Postavy v jeho fotografiách sú nahé, lebo „ľudia, ktorí sú nahí, nemôžu byť ničím zaťažení“. Nezaujíma ho ich výzor a telesná konštrukcia, ale to, čo mu spravia s myšlienkou. Podstata tvorivej súhry umelca a modelov je v tom, že sa vytvára vizuálna dráma. Hoci kompozície vyzerajú ako improvizácia, ide o prepracované aranžovanie na princípe preludu či kúzlenia.
Vo fotocykloch cítiť dômyselnú prácu so svetlom, tieňom, priestorovou skratkou a kompozíciou, čím obohatil dvojrozmerné fotografie o otvorený priestor na komunikáciu. Divák sa tak ocitá uprostred dynamického deja.
V Galérii Miloša Alexandra Bazovského predstavuje tri čiernobiele fotografické cykly z 90. rokov. V prvom - Hlava XXII. z roku 1991 - sa intenzívnejšie venuje konkrétnym hlavám. Sú komponované do zátiší, kde získavajú scénicko-sochárske ašpirácie s ďalšími hrozivými rekvizitami, generované do pocitu ohrozenia jednotlivca.
Cyklus Polovica dnu a polovica von prináša priestorovo i pohybovo náročné inscenácie s odtabuizovanými mužskými i ženskými aktmi, ktoré odkrývajú autorovo podvedomie. Fragment ľudskej nohy sa stal motívom posledného Stankovho cyklu Nohy a príbehy. Noha sa stáva dominantným, oderotizovaným objektom, o ktorú sa akoby podopiera samotný príbeh, dráma človeka v scénickom priestore. Tento cyklus je obohatený o prvky paródie, keď fotografie sprevádza výstižný ironický text Vasila Stanka.
Jeho autorská štylistika sa dá sumarizovať ako transformácia tela s vlastnou atmosférou premeny na priestorové predmety, v ktorých možno vidieť čokoľvek. Záleží od vkusu a momentálneho psychologického stavu diváka. Stanka fascinuje istá medzifáza, okamih, kde nie je dôležité, čo bolo pred alebo po, ale to, čo sa deje v priestore.
Každú z vystavených fotografií možno vnímať ako prekračovanie hranice mimo obrazu a divák sa tak ocitá v labyrinte bez vyhliadky, ktorý pripomína neprítomnosť akejkoľvek istoty.
Autor: Pavel Urban (Autor je teoretik umenia a kurátor)
