Do 3. júna je tam fascinujúca záplava modrej. Trojposchodová prehliadka Modrá revolúcia je venovaná jednému z najvýznamnejších predstaviteľov európskej avantgardy Yvesovi Kleinovi. Takú rozsiahlu retrospektívu majster džuda s čiernym opaskom ešte v Rakúsku nezažil.
„Modrá nemá žiadnu dimenziu. Všetky farby sú plné asociácií na konkrétne, materiálne a uchopiteľné myšlienky, zatiaľ čo modrá pripomína nanajvýš more a oblohu,“ znie úvaha Yvesa Kleina. Treba začať touto myšlienkou, pretože sú to práve jeho modré Monochrómie a IKB - International Klein Blue (Medzinárodná Kleinova Modrá), ktoré sa pri jeho širokej palete tvorby vyjavia na prvých miestach.
Yves Klein hľadal farbu, ktorá by svoju živosť udržala dlhodobo aj po namaľovaní obrazu. Výsledkom boli rozmerné modré plátna. A to bol len začiatok. Písali sa 50. roky a vo vzduchu už visela akčná maľba. Každopádne, prechádzať sa po tejto výstave veľmi ľahko rozprúdi vášeň pre modrú farbu alebo opráši starú lásku k farbe mora.
Modrá revolúcia znamenala pre Kleina totálne oddanie sa tejto farbe. Podľa neho by sa mal celý svet ponoriť do modrej, a preto ňou zalial glóbus, vetvy a napokon špongie.
So špongiami niekedy pracoval na svojich obrazoch, a prirodzene aj ony sa rýchlo napili modrej. Až mu napadlo, že z nich vytvorí sochy. Modrá, ktorá je spojená s transcendentálnom, s túžbou a nekonečnom sa ešte viac rozpína do priestoru.
Ďalšou novinkou, ktorou obohatil Yves Klein slovníky výtvarného umenia, sú antropometrie. Obrazy vznikali jednoducho, no súčasne tá metóda nemohla byť v tej dobe iná než šokujúca: nahé pomaľované ženské telá odtláčal priamo na rozprestrený papier. Samozrejme, nešlo len o maľovanie, ale o performance. Výsledkom sú nádherné rozmerné obrazy s odtlačkami tiel, ktoré môžu pripomínať skameneliny trilobitov.
Je zrejmé, že práca s telom pramení aj z Kleinovej záľuby v džude. Tá predstava, ako zapálený Klein tlačí svojho súpera na podložku... Džudo tiež učí, že aby sme prekonali protivníka, musia byť duch a telo prepojené. Džudu sa Klein venoval do roku 1960 – zúčastnil sa výučby v Japonsku a získal čierny opasok.
Ale ani to nebolo všetko – Yves Klein často hovoril o nemateriálnej „maliarovej senzibilite“, ktorou napĺňa priestory, aj keď v nich nechával prázdno. Poukazoval na „auru“ miesta alebo na jeho „vyžarovanie“. Práve maliarova senzibilita dávala podľa neho autentickú kvalitu jeho obrazom. „Obrazy sú len popol môjho umenia.“
Keď už sme pri popole, Klein pracoval so živlami a zapálil sa aj pre oheň. Novú metódu si zas odskákali modelky, ktoré podobne ako pri antropometriách najskôr pomaľoval farbou, odtlačil ich na plátno, ale tentoraz to pokračovalo ďalej - ešte ich ošľahol plameňometom.
Vo väčšej miere sa živly prejavili v architektúre. Oheň chápal v súlade s alchýmiou ako symbol života a smrti, a preto keď navrhoval „stratený raj“, mali v ňom striekať ohňové fontány.
Yves Klein zomrel mladý, mal iba 34 rokov. A za sebou tvorbu, ktorá sa neobmedzovala na maľbu, ani na sochy, a napokon ani nie len na modrú. Tú neskôr rozšíril o ružovú a zlatú. „Skutočnosť, že existujem ako maliar, je najúžasnejšia maliarska práca týchto čias,“ znie veta, ktorá uvádza viedenskú výstavu.
Takmer všetko, čo robil, bolo umenie. Preto tak svedomito proces tvorby zaznamenával. Aj svoju svadbu s Rotraut Uecker poňal ako performance. Aj platbu za svoje dielo a najmä akt, ktorým ju poprel – keď ju hodil z parížskeho brehu do Seiny.
Správal sa podľa toho, čo vyznával: umelec je mýtický „Creáteur“ – Tvorca. Samozrejme, celý proces nakrúcal, zapisoval, dokumentoval. Aj preto môže byť prehliadka jeho diela taká vzrušujúca, sofistikovaná a zábavná zároveň.
Autor: Viedeň
