Feminizmus a Shakespeare - aj v takomto spojení sa dá hľadať divadelná poetika. Rozhodol sa pre ňu český režisér a herec Karel Brožek, vzdávajúc pritom hold bábkam, ktoré ho sprevádzajú po celý život.
Brožek pôsobil v Česku v mnohých divadlách - v Ústrednom bábkovom, v Semafore, v Laterne magike, v Klicperovom divadle, v pražskom Národnom marionetovom divadle žne úspechy jeho Don Giovanni, ktorý dosiahol už tritisíc repríz. Ako režiséra ho poznajú aj v Juhoslávii, v Poľsku, Švédsku, Nemecku, Belgicku či v Kanade.
Na Slovensku hosťoval takmer v každom bábkovom divadle. Tentoraz zakotvil v Starom divadle v Nitre, kde spolu so scénografmi Aloisom Tománkom, Hanou Cigánovou a dramaturgičkou Ninou Malíkovou naštudovali Macbetha.
Divadlo, ktoré hru uvedie zajtra v premiére, svojím obsadením určilo režisérovi spôsob práce. „Keď sme sa v Nitre rozhodli pre Macbetha, vysvitlo, že nemáme dostatočné mužské obsadenie. Museli sme ísť na hru inak, a tak mi napadol feministický problém, ktorý sa dal pekne využiť. Bábky, ktoré ma sprevádzajú celý život, mohli pomôcť a myšlienku zvýrazniť,“ hovorí režisér.
V konflikte Brožkovho ženského sveta s mužským nejde o plošnú výmenu úloh. Hlavné mužské úlohy - Macbetha a Benka – hrajú muži, a sedem žien stvárňuje vedľajšie mužské postavy.
Práve tie hru rozohrávajú, kým muži sa im do toho pletú. Nikto však nie je víťazom – chyby robia ľudia bez rozdielu pohlaví. „Je to paródia na mužský svet, z hry cítiť rozčarovanie,“ vysvetľuje.
V obrátenom pohľade poskytol priestor pre bábky, ktoré sú podľa neho v dnešnom svete zabudnuté. Chce nimi poukázať na ich funkciu, predstaviť ich ako rekvizity, čo dokážu zastúpiť človeka.
Bábku na javisku tu vníma ako masku, totem, alibi - keď s ňou herec hrá, môže sa za ňu skrývať a vysloviť cez ňu všetko, čo sa bojí povedať sám. „Je to vlastne také moje vyznanie o tom, čo bábka vie a čím je. Hľadám miesto, ktoré si bábka v divadle zaslúži.“
Autor: ea
