István Örkény už dávno patrí medzi to najlepšie, čo v maďarskej dramatickej tvorbe vzniklo. Maďarský režisér Zoltán Iván Vas, ktorý má za sebou už vyše stotridsať divadelných réžií, prijal s radosťou ponuku naštudovať v maďarčine jeho hru Tótovci v košickom divadle Thália, uvedenú už vo viacerých európskych krajinách.
Inscenáciu, ktorá sa môže radiť medzi takzvané jarmočné, považoval za aktuálnu. Nesie v sebe silný náboj, ktorý politiku neobchádza. Örkény v nej cez príbeh rodiny Tótovcov, odohrávajúci sa počas vojny v zabudnutej dedinke Mátra, upozorňuje na lživú, demagogickú hystériu politických mesiášov a na ťažko skúšaných jednoduchých a poctivých občanov Maďarska, vystavených mocenským hrám a vnútropolitickým ambíciám.
Vasova divadelná interpretácia spôsobila svojím uvedením problém. Na februárovej premiére sa časti košického publika nepáčil záver hry - režisér v nej použil háklivý symbol - arpádovskú zástavu, ktorú si svojho času prisvojili maďarskí nacisti a teraz skinhedi. Vedenie divadla ho požiadalo o prepracovanie, cíti sa byť od svojich divákov a sponzorov (ktorí nemajú jazykovú bariéru) závislé a nechce vyvolávať nedorozumenia. Režisér tak urobil.
„Je mi to ľúto, mám to predstavenie rád. Musel som zvážiť názor vedenia, a to, do akej situácie súbor privádzam,“ hovorí pre SME režisér. „Bol som hosťom a mal som pocit, že dôvody vedenia sú v dnešnej spoločensko-politickej situácii logické. Riešenie, ktorým som nahradil kritický obraz, prináša prakticky rovnaký odkaz.“
S košickými hercami pracoval Vas prvýkrát a zo začiatku bola ich spolupráca opatrná. Keďže išlo o vynikajúcu predlohu a herci podľa neho pristupovali k tvorbe s príkladným majstrovstvom a oddanosťou, postupne sa vyslobodili od zábran skúšali s veľkou chuťou. „Prišiel som sem s dosť vyhranenými predstavami. Keď herci vycítili, čo chcem, sami prichádzali s novými nápadmi.“
Režisér považoval za pravdepodobné, že arpádovská zástava môže ľudí rozhorčiť. To vraj aj chcel, lebo je preňho neprijateľné, aby symboly, ktoré odkazujú na zverstvá a masové vraždy, ponižovali a ohrozovali akékoľvek spoločenské skupiny. „Ak niektorí túto vlajku aj po tomto všetkom považujú za historicky nepoškvrnenú, tak beriem na seba, že sa naše názory nezhodujú,“ hovorí.
Divadlo je podľa neho v prvom rade spoločenský útvar, lokálna inštitúcia, ktorá má silný vzťah k politike, a to nie k minulej, ale k súčasnej. „Najdôležitejšie dramatické diela vždy prinášajú politické odkazy a môžu opätovne ožívať. Od zmeny politického zriadenia sa divadelníci sťažujú, že demokracia vyhnala hry prinášajúce politické vzrušenie, keďže o všetkom už možno hovoriť a písať,“ hovorí Vas, ktorý momentálne režíruje v Temešvári rockovú operu o kráľovi Štefanovi. „Ja si to nemyslím. Cítim, že spoločnosť vznikajúca na nových hodnotách potrebuje byť takto posilňovaná a bránená.“
