Ivan Štrpka – básnik, esejista, textár, prekladateľ a redaktor – príslušník básnickej skupiny Osamelí bežci, ktorá vstúpila do literatúry v roku 1963 manifestom s názvom Návrat anjelov, má v slovenskej literatúre pevnú a významnú pozíciu.
Za tých vyše štyridsať rokov vytvoril poéziu, ktorá láka čítať ju znova a znova aj pre vzrušujúce otázky, schopné vyvolať obraz strachu, úžasu i radosti, a súčasne tiež spôsobovať záhadnosť výpovede i jej prísnu tajomnosť.
Najnovšia autorova zbierka predstavuje takmer vzorový príklad na žáner elégie, kde skutočnosť, stvárnená na základe prežitého dojmu, zaostáva za ideálom, kde je smutno za minulým smútkom, ktorý lyrický hrdina pocítil na základe rýchlych vnemov, asociácií a reflexií.
Zasiahnutý dojmami stále pozoruje, spomína, predstavuje si. („List z prítomnosti / posielaný expresne cez hmlistú minulosť. / Znesú to moje oči?“) Pomocou vlastnej pamäti nazerá na dejiny ľudstva, na človeka od jeho stvorenia, prenatálneho štádia, cez jeho žitie, konanie dobra i zla, cez očistec po smrť.
Štrpkov antinómny človek prechádza premenami biologickými, psychickými, sebazničujúcimi, jeho vnútorné zlo má tendenciu pohŕdať takmer všetkým, môže ničiť celý svet. Tu autor používa varovné akcenty a reflexie o mravnom rozmere každého ľudského bytia.
V človeku sa však dejú každodenné zázraky. Akoby sme sa stretávali s rozdvojenou osobnosťou, bytosťou samou v sebe, ktorá si ten svoj zrkadlový odraz sveta nie vždy uvedomuje. („Ja“ dýcha. „Ty“ nemo hľadí na to. Ale / kto môže byť ten tretí?)
Vo veršoch Ivana Štrpku sú verbalizované akoby výtvarné artefakty, v ktorých sa prejavuje autorov zmysel pre detail, nazeranie na objekt z rôznych uhlov. („Tieň rodí objekt.“ „Tvar strieda tvar.“ „Tieň / našich vecí sa neomylne vrhá na nás.“)
Spolu s básnikom vnímame globálne i jednotlivé, vzdialené i blízke, jasnosť i hmlu, skutočné i abstraktné, vedomé i podvedomé. Objavuje teda aj neviditeľné, lebo je to dôležité, hoci naše zmysly vždy na všetko nestačia.
Poézia Ivana Štrpku je polytematická, je v nej prítomná významová pluralita, a tak cez dvoj- až trojznačnosť môže vyjadriť všetko na pomedzí reality a ireality, fantázie a skutočnosti.
V tomto zmysle majú v jeho veršoch dôležitú funkciu zátvorky. To ony pomáhajú paralelnosti rôznych pohľadov i pohybu na hranici reálneho sveta a jeho odrazu, človeka a jeho tieňa, bytia a nebytia. („Páči sa mi vytvárať členitejší priestor, v ktorom funguje hustejšia sieť významov.“)
Vnímavého čitateľa isto zaujme aj bábka („Postavy prázdna / anjel a bábka – až potom je to dráma“), aj anjel („Si ty môj anjel? Si to ty?“), Ja a môj odraz vo svete a vesmíre, Ja a môj obraz vyplývajúci zo mňa; i popieranie popieraného, i zrkadlový odraz sveta. („Ach, tie ich hladké / snivé čelá, v zrkadlách pripomínajúce / letmo čosi z anjelov. Bludný tieň inej / skutočnosti? Tieň klamstva, ktoré neprotirečí / pravde? Sme na dne?“)
Halucinačná poézia? Možno.
Desať elégií (z názvu zbierky) v skutočnosti nie je desať – kniha sa končí časťou Dodatok k elégiám, kde Ivan Štrpka završuje svoje meditácie o zrkadlovom odraze sveta. „Žijeme / v prítomnosti, ale nedokážeme ju rozpoznať... A neprítomne zahľadení kamsi ponad rýchle veci / zanechávame odtlačky prázdnej telesnosti na povrchu toho, / čomu hovoríme prítomnosť.“
Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)
