Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov. L.C.A. Levice 2007.
V úvodnej scéne románu spoznávame nezamestnaného Maroša, veľmi obyčajného muža z obyčajného mestečka, ktorý si našiel veľmi neobyčajný spôsob obživy. Ako cyklista simuluje dopravné nehody a od vydesených vodičov áut na mieste inkasuje bolestné.
V ďalšej scéne zistíme, že Maroš žije v obyčajnom domčeku osídlenom obyčajnou slovenskou viacgeneračnou rodinou. S výnimkou Marošovho otca. Ten je zasa neobyčajný. Je bláznivým vynálezcom vecí, ktoré nikto nepotrebuje.
Po takomto románovom úvode môžeme mať pocit, že rozumieme Klimáčkovej autorskej stratégii. Tušíme, že sa bude rozprávať príbeh fatálne bežného, dusivo všedného života, ktorý sa aj s ohľadom na čitateľskú atraktivitu občas preloží grotesknými, fantazijnými scénami.
A skutočne – román osciluje medzi obyčajným a neobyčajným, nepoetickou banalitou života a poetickou bizarnosťou, ktorú ten istý život občas dokáže priniesť. Pri všetkej bizarnosti však trochu prekvapujúco stále ostávame vo svete, v ktorom platia hodnoty – napríklad mať niekoho rád je tu ešte stále cenné, i keď v životnej praxi postáv už dosť nezvyčajné.
Naozaj dôležité veci sa však v tomto románe nebudú spájať s Marošom, avizovaným hlavným hrdinom knihy, ale s jeho priateľom Igorom. Ten zrazu prifrčí do mestečka na svojom – samozrejme – bizarnom aute aj so svojimi – samozrejme – všednými ľudskými problémami. Z nich sa nebadane stanú ústredné problémy knihy.
Igor sa po rokoch vracia do mesta, z ktorého odišiel pre konflikty s otcom a v ktorom dodnes žije jeho bývalá neverná frajerka, v súčasnosti vážená manželka starostu. Igor sa teda konfrontuje s minulosťou, a práve minulosť sa pomaly stáva úbežníkom všetkých problémov v tomto texte.
Orientácia textu na problém minulosti je pre Klimáčka zároveň spôsobom, ako presiahnuť konkrétne – banálne či bizarné – osudy postáv smerom ku generačnej výpovedi.
Často až sebadeštruktívnu záľubu v minulosti presvedčivo prisudzuje celej generácii dnešných štyridsiatnikov, stratených v prítomnosti práve preto, že sa nedokážu vyrovnať so svojou minulosťou.
Všedné i bizarné, teda takmer všetko v tejto knihe, sa stále odohráva v rámci reality. Dva kľúčové motívy knihy, dve „veľké metafory“ tohto románu, sa však z rámca reality vymykajú. Sú totiž magické. Tajomné a nevysvetlené. Hlavne však – obidva sú o obrátenom čase, o návrate do minulosti, o možnosti či nemožnosti zvrátiť nezvratné rozhodnutia.
Jeden z týchto motívov, ten ktorý dáva nádej, sa odohráva nad životným priestorom ľudí (obživnutý vták v korune stromu). Ten druhý, oveľa hrozivejší, zasa pod ním (tajomný jed v kanáloch pod mestom). Oba sú však len magickým dôsledkom reálnej neschopnosti ľudí žiť svoje životy.
Autor: Peter Darovec (Autor je literárny kritik)
