Šesť filmov z cyklu Manželské etudy začínala robiť začiatkom osemdesiatych rokov a k ich hrdinom sa pravidelne vracala až donedávna.
Vysielala ich ČT a neboli to žiadne selanky. Najdramatickejší sa ukázal príbeh Marcely – po roku a pol sa rozviedla, zahynula jej dvadsaťdvaročná dcéra Ivana a zostala sama, len so svojím mierne postihnutým synom.
Keď sa jej filmový príbeh odvysielal, vyvolal veľký záujem. Ľudia posielali Marcele odkazy a peniaze. Pomohli jej presťahovať sa do vysnívaného bytu v Prahe.
Helena Třeštíková spravila pokračovanie jej príbehu. Film Marcela sa premieta na Febiofeste.
Keď sa váš cyklus Manželských etúd vysielal v televízii, s kolegom sme sa vždy na druhý deň rozhorčovali, aké strašné veci sme zase videli. Nerozmýšľali ste o tom, že by ste svoje filmy uvádzali s výstrahou slobodným neprístupné?
„No, dramaturg cyklu mal práve naplánovanú svadbu. Po každom diele, keď vychádzal zo strižne, zahlásil: Tak ja neviem, či to radšej nezruším! Videl všetkých šesť dielov, a nakoniec ju nezrušil. Takže z toho sa dá vydedukovať, že silné povahy to znesú.“
Roky nakrúcania museli priniesť tisíc nečakaných scén. Pamätáte si, ako ste si svoje etudy predstavovali na začiatku?
„Pamätám si to a bolo to teda niečo úplne iné. Je to pre mňa jasný odkaz - že by som sa nikdy nemala púšťať do hraného filmu. Pretože človek nevie vymyslieť to, čo vie vymyslieť realita. Ona je lepší scenárista. Samozrejme, teraz ma berte s rezervou. Som pravoverná dokumentaristka a hovorím to ako kampaň na dokumentárny film.“
Dá sa teda povedať, že ste až také veľké drámy nečakali?
„Áno, nečakala som ich. Hoci sa Marcelino manželstvo rozpadlo už rok a pol po svadbe. Oni jediní mali svadbu nielen na radnici, ale aj v kostole. Sľúbili si lásku pred Bohom, a tak rýchlo to porušili - zvláštne, však? Lenže mne sa aj zdanlivo nedramatické príbehy zdajú dramatické. Dajú sa v nich odpozorovať rôzne podoby ľudského snaženia, odvaha či naopak zbabelosť. A je zaujímavé vidieť, či sú ich deti iné, alebo či sa ich svety podobajú.“
Ako to vidíte, skončil sa aspoň jeden z vašich príbehov dobre?
„Najmenej problematický bol prvý. Je o silnom mužovi a slabšej žene. On začínal ako roznášač sódy a v druhom diele už prevádzal biliardovú dielňu. Bol veľmi aktívny a na jeho príklade vidno, že hoci nemáte maturitu, môžete si vymyslieť kuriózneho koníčka, venovať sa mu a prežiť celkom spokojný život. Ten príbeh však veľa ľudí nevidelo, vysielal sa prvého januára. Až po ňom sa medzi ľuďmi rozkríklo, že sa v televízii vysielajú Etudy.“
S tým kolegom sme si hovorili, že vo väčšine prípadov bolo už pri prvých záberoch vidieť, ako sa tie páry k sebe vôbec...
„Nehodili, všakže?“
Prečo si tak nesprávne vyberáme?
„Kedysi bolo manželstvo jediným dobrodružstvom, aké sa dalo prežiť. Nešlo cestovať, nešlo podnikať. Ak sa chceli deti od rodičov vzdialiť a odsťahovať, inú možnosť prakticky nemali. Brávali sa mladí a s prvým vážnejším partnerom. Po pár mesiacoch zistili, že sa k sebe nehodia - a tak prišla kríza. Museli sa s ňou vyrovnávať, alebo sa rozviedli. Dnes majú mladí čas na to, aby sa len rozchádzali, a to už nie je taká katastrofa. Považuje sa to dokonca za dobrú skúsenosť.“
Vo vašich filmoch vidno, ako sa neraz mužský a ženský svet úplne míňajú. Hodnotili ste to so svojím kameramanom, dramaturgom?
„Veru, sú tam chvíle, keď muž vidí niečo úplne iné ako žena. Muž hodnotí najmä aktivitu muža, a žena vidí, že tá aktivita ide na úkor ženy. To rozličné chápanie som si najviac uvedomila vtedy, keď sa filmy odvysielali a dostávali sme ohlasy.“
Hovorí sa, že film nie je taký interaktívny ako divadlo. Že tak, ako sa raz nakrútil, zostane navždy zakonzervovaný. Ale do vášho filmu o Marcele diváci vstúpili. Začali jej posielať peniaze a vy ste museli jej príbeh predĺžiť.
„Je to veľmi zaujímavé, pre Marcelu ten film stále pokračuje. Kdekoľvek sa premieta, chodia za ňou ľudia, objímajú ju a vravia, aby vydržala. Keby nebolo filmu, Marcela by prežila typický tragický príbeh - nikto by o ňom nevedel, a ona by skončila navždy v nenávidenom Uherskom Brode. Takto vie, že ľudia s ňou súcitia a ešte jej aj aktívne pomohli. To je veľmi pekné.“
Stalo sa vám niekedy niečo krajšie?
„Nie, toto je naozaj ohromné. Niečo také prežil aj môj kolega. Na ceste po Kazachstane stretol českých potomkov, celých nešťastných, že žijú tam, kde nechcú. A on im pomohol presťahovať sa späť do Čiech. Ja som zas ako dieťa rada čítala Chalúpku strýčka Toma. Hovorí sa, že pomohla zrušiť otroctvo. Nad takou predstavou som žasla. To, čo sa stalo mne s etudou o Marcele, je v porovnaní s tým len jemnôstka, drobnosť, ale podstata je rovnaká.“
Filmovať ste začínali za socializmu. Ako ste sa vyrovnávali s tým, že si nemôžete vyberať témy slobodne?
„Bol to pocit márnosti, ale taký bol všeobecne náš životný pocit. My filmári sme vedeli, ktoré témy sú tabu, že ani nemá význam sa o ne pokúšať. Napríklad o českých intelektuáloch, ktorí museli pracovať v kotolniach. Mala som šťastie, že mojou špecialitou boli drobné intímne príbehy. A tie ma bavia aj dnes, hoci už môžem robiť aj na inom.“
Tí drobní ľudia sa nesťažovali na režim? Nemuseli ste sa niektorých ich výrokov vzdať?
„Nebol medzi nimi žiadny taký ten homo politicus. Ak sa sťažovali, boli to len také drobné sťažnosti: Čo je to za lumpáreň, že zas nie sú pracie prášky? V čom máme tie plienky prať? Raz sme však mali predsa len problém. Jednému manželovi som povedala: Poď, pôjdeš kúpiť vianočný stromček. Vyšli sme von, a tam prásk, rad cez celé námestie. Vtedajší dramaturg nám tú scénu nechcel pustiť, vraj je v tom provokácia.“
Vravíte, že Marcela s vami chodí po Česku na premietanie filmu. Ako prežila to, že vo filme vidí svoju dcéru ešte živú?
„To bola strašná situácia. V televízii, to bolo mesiac po Ivaninej smrti, sa na to nedívala. Premietli sme jej však predĺženú verziu filmu - v termíne, ktorý vybrala jej psychiatrička. Vtedy sa už totiž Marcela liečila. Vraveli sme si, že by to vlastne mohlo byť ukončenie jej terapie, že Ivanu znovu uvidí a rozlúči sa s ňou. Veľmi som sa toho premietania bála. Veď v tom filme je scéna, kde Ivana hovorí o svojej budúcnosti. Predstavuje si, že bude mať domček, psa, mačku...“
Tento film sa však ťažko sleduje každému, kto pozná etudu o Marcele a dopredu vie, čo sa s Ivanou stane. Bola to síce neúplná rodina, ale bolo krásne, ako spolu držali a všetko spolu riešili.
„Pre mňa je ťažké vidieť, ako si Marcela nesie Ivanu v ruksaku. Ak sa môžem spýtať, ako na vás pôsobila scéna v kolumbáriu, keď Marcela pri ukladaní urny odpadne? My sme váhali, či ju do filmu dať.“
Zaskočila a pôsobí dusivo, ale dá sa prijať. Skôr vzbudzuje otázku, kde ste boli vy, prečo ste k Marcele nepristúpili skôr, prečo chvíľu ležala na zemi.
„Nebola som pri nej. Šla som sa pozrieť, či sa dá nájsť nejaký záber, ktorý by ukázal, že sme v kostole. Ona sa zrútila úplne ticho, ale keď som to zistila, okamžite som za ňou vletela.“
Prečo ste váhali, či tá scéna do filmu patrí?
„Vravela som si, či to nebude príliš.“
Veď sa to stalo.
„No áno, stalo sa to. Zaradenie scény som si nakoniec odôvodnila. Nikto nemôže povedať, že tento film je založený len na nejakom exaltovanom rozprávaní Marcely. Takto vidieť, aká je smrť dieťaťa hrozná. Že tá ťažoba je reálna, že človeka zloží na zem. Zároveň som ukázala aj seba, to, ako k nej pristúpim - lebo keď režisér niekde je, nemôže sa len tak prizerať, musí sa aj zúčastniť a pomôcť.“
Svojich hrdinov sledujete niekoľko rokov. Podľa čoho sa rozhodujete, kedy filmový príbeh ukončiť?
„O tom nerozhodujem ja, ale výrobné termíny. Keby som si mohla vybrať, film o Marcele by sa skončil sťahovaním do Prahy. K tomu jej pomohli diváci.“
Dnes už robíte na filme o Reném. Čo spravil, že je vo väzení?
„Je jedným z piatich delikventov, o ktorých som nakrúcala v osemdesiatych rokoch cyklus Řekni mi něco o sobě. Všetci to boli malí zlodeji, zavretí do väzenia pre mladistvých. Po amnestii sa dostali domov, ale potom sa tam väčšinou vrátili. René vlastne nikdy nič iné nerobil, nemá rodinu ani kde bývať. Pritom je to šikovný chlapec, píše a už mu vyšli dve knihy.“
Jemu neprekáža, že ho ľudia vidia vo väzení? Ako ste ho na filmovanie presvedčili?
„Vždy sme mu nejako zaplatili, pomohla som mu vydať tie knihy. On by radšej žil vonku, ale tam ho to vždy privedie.“
Sú vaše filmové osudy prejavom ťažko vysvetliteľnej životnej nespravodlivosti, alebo skôr obrazom nedokonalého spoločenského systému?
„Nedokonalý systém ovplyvňuje všetky životy, ja však verím na individualitu človeka, že si dokáže nájsť svoju cestu. Mne sa vždy páčili príbehy ’navzdory všetkému’. Ale ten o Reném bude aj o tom, ako zlyhávajú nápravné ústavy. Ich názov je úplne mimo reality. Vzťahy sú v nich hrozné a nikto z nich nevyjde lepší.“
Vy ste ako režisérka zažili veľa smutných chvíľ, však?
„No, keď už si vyberám také témy! Ale Manželské etudy predsa na začiatku žiadnou smutnou témou neboli. Začínala som na radnici a malo to byť veselou záležitosťou. Že neboli, v tom som nevinne.“
Aké z toho pre vás vzišlo poučenie?
„Neviem, či by som bez etúd nebola iná. Asi bola. Som odolnejšia a pripravená počúvať o čomkoľvek. Len tak ľahko ma niečo nerozhodí.“
