Hoci prax u nás hovorí, že lepšie, ako jej porozumieť, je búrať ju a budovať novú v duchu súčasných trendov, všeličo z minulosti si stále možno vychutnať aj naživo. Alebo na stránkach časopisov.
Ako fotograficky atraktívny materiál a kontroverzné svedectvo úrovne architektonickej tvorby v totalite sa niekoľko bratislavských budov objavilo napríklad na stránkach anglického imidžového časopisu Worldpaper. V podobnom estetickom balíku upozornil nový rakúsky časopis Mark na slovenský technicistický interiér spred tridsiatich rokov, konkrétne na jedného z jeho najvýraznejších predstaviteľov - architekta a pedagóga Vojtecha Vilhana, rodáka z Vrútok.
Pri príležitosti jeho nedožitých osemdesiatych narodenín mu na Slovensku k dvom Cenám Dušana Jurkoviča zo 60. rokov pribudla koncom minulého roka aj Cena Emila Belluša in memoriam. Zomrel rok pred pádom totality, zmien sa nedožil.
Vilhanov rukopis poznačili dve obdobia - v prvom, do roku 1968, sa inšpiroval ľudovou architektúrou, v druhom takzvanou Hi-tech architektúrou, prenikajúcou zo západu a vychádzajúcou z vedeckotechnického rozkvetu. Vychoval celý rad architektov, ktorí sa úspešne presadili.
„S prekvapením sme zistili, že väčšina jeho tvorby je dnes zachovaná už len na fotografiách,“ hovorí architekt Ján Bahna, jeden z jeho žiakov a pracovných partnerov a zostavovateľ obrazovej publikácie o Vojtechovi Vilhanovi, ktorá nedávno vyšla. „Nenájdete už jeho interiéry v Slovenskej národnej rade, ani kabinet ministra kultúry, v ktorom kedysi ministroval Miroslav Válek, ani reprezentačné salóny Kerametalu, predajňu Supraphonu či reštauráciu Koliba v Bratislave. Aj realizácie výstav alebo veľtrhov doma a vo svete ostali iba v spomienkach.“
Vojtech Vilhan sa v odborných kruhoch považuje za zakladateľa moderného slovenského interiéru, ktorý bol súčasťou kultúry celej stavby, mal osobitý rukopis a vedel presvedčiť trvácnosťou materiálu. Z mnohých jeho diel existujú už len dva dôležité objekty: interiér Matice slovenskej v Martine a vládny salónik na Letisku Milana Rastislava Štefánika v Bratislave. Práve tie obdivujú dnes architekti aj za hranicami. Sú vraj milo prekvapení, čo všetko tu v časoch totality mohlo vzniknúť. Slovenský interiér 60. a 70. rokov vzali ako fenomén, ktorý mohol poskytnúť únik pred socialistickými monumentmi a nekvalitou.
Dnes sa podľa architektov vníma interiér už len ako spotrebný tovar. Ponuka je firemná a životnosť sezónna. Komercia potrebuje neustálu zmenu. „Je to smutný pocit, keď sa likviduje, čo ste navrhli, zažívame to,“ hovorí Bahna, ktorý projektoval napríklad priestory nedávno zbúranej banky v Žiline či bývalého obchodného domu Ružinov v Bratislave.
Životnosť stavieb a ich interiérov je a bude otázna. O osude viacerých objektov zo socialistických čias sa dnes vedú väčšie či menšie spory: prečo zbúrať či nezbúrať, do akej miery možno zasiahnuť do autorstva, čo má na svedomí vkus, ako zafunguje lobing a peniaze. A čo pre zaujatých znamená minulosť.
