Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove. Miloš Karásek: Život na mieru. Preklad: Valerij Kupka. Výprava a réžia: Miloš KarásekHrajú: Vladimíra Brehová, Zuzana Haľamová, Eugen Libezňuk/ Sergej Hudák, Vasiľ Rusiňák.Premiéra: 16. marca 2007
Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove. Miloš Karásek: Život na mieru. Preklad: Valerij Kupka. Výprava a réžia: Miloš Karásek. Hrajú: Vladimíra Brehová, Zuzana Haľamová, Eugen Libezňuk/ Sergej Hudák, Vasiľ Rusiňák. Premiéra:
16. marca 2007.
Divadlo je improvizácia. Keď Blaho Uhlár odmietol režírovať v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča Ionescovho Nosorožca, zaskočil zaňho jeho bývalý kolega z divadla Stoka Miloš Karásek so svojím textom Život na mieru. Nedávno zosnulý dramaturg divadla Vasiľ Turok tento text svojho času neprijal.
Možno aj preto, že hra je istým opakovaním témy vyprázdnenosti klasických hodnôt, ktorá sa objavila už v predchádzajúcom Karáskovom projekte Toaletárka.
Miloš Karásek vstupoval do slovenskej divadelnej alternatívy ako jeden z predstaviteľov dekomponovaného „postmoderného divadla“ s osobitou polemikou voči klasickému dramatickému textu. Ak bol v prvej fáze spolupráce s Uhlárom vnímaný predovšetkým ako neobyčajne invenčný scénický výtvarník, postupne sa stával aj autorom i režisérom svojich textov.
Jeho posledné projekty v DAD - Perón, Toaletárka a najnovšie Život na mieru s využitím modifikovaných fragmentov poézie Sylvie Plathovej - sú však svojou estetickou úrovňou tak trocha v tieni Karáskovej predchádzajúcej tvorby.
Dnes, keď je v divadle všetko možné a dovolené, vnímame prezentáciu antikvariátu ako „intelektuálneho smetiska, kde sa končia nádeje všetkých antiumelcov“ ako málo provokujúcu. Dramatická akcia Zákazníka (Vasiľ Rusiňák) a Predavačky (Zuzana Haľamová) je iba nudnou, takmer 30–minútovou výmenou replík. Ich autorské tvarovanie nie je významovo, filozoficky ani esteticky invenčné.
Z ponurej nálady by nás mohla vytrhnúť postava Výpalníka (Eugen Libezňuk v alternácii so Sergejom Hudákom), no ani následná transformácia do podoby ženy nie je tou záchranou, lebo aj ona zapadá medzi všetky ostatné skonvencionalizované postavy.
Na nich sa mala demonštrovať banalizácia komunikačných vzťahov vyhorených súčasníkov. Operná diva (Vladimíra Brehová), ktorá hľadá svoju stratenú identitu, vari jediná dokázala štýlovo čisto vyjadriť bufonádu s intelektuálnym pozadím.
Paradoxom je, že hoci Karásek zostáva verný negovaniu literárneho divadla, práve nedostatočná profesionalita dramatickej repliky je jeho najväčším problémom. Rovnako paradoxné sú aj jeho nie príliš konzekventné režijné postupy.
Núka sa názor, že projekty bývalých alternativistov si vynucujú kritické prehodnotenie generačne novou alternatívou. Je to zákonité. To, čo v minulosti prebojúvalo progresívne nové cesty, sa stalo neskôr štandardom.
Autor: Miron Pukan Autor je publicista
