Takto žil v samom centre Brna priamo naproti filozofickej fakulte, kde mal zakázaný vstup, jeden z najoriginálnejších českých mysliteľov, básnikov a esejistov dvadsiateho storočia Josef Šafařík (1907 – 1992).
Tento filozofický samouk, vzdelaním a pôvodným povolaním technik, fascinoval hneď prvou knihou esejí Sedm listů Melinovi (1948). Po nástupe komunizmu bol umlčaný. Mal však už mnoho ctiteľov a žiakov.
Ten najznámejší, budúci dramatik a prezident Václav Havel, mal filozofa s prezývkou Melin od študentských rokov ako svojho guru.
Šafařík, ktorého životný pocit vyrastal z tragédie, výrazne ovplyvnil Havlovu tvorbu divadelnú a esejistickú, ako aj dielo dramatika Josefa Topola.
Aj preto sa prvá verejná konferencia nad odkazom solitéra Šafaříka konala v priestoroch Divadelnej fakulty Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Dvojdňová séria prednášok, výstav a predstavení bola fascinujúca prepojením výrazných kultúrnych postáv (básnik Jiří Kuběna, spisovatelia Antonín Přidal, Pavel Švanda) a celkom spontánneho záujmu mladých ľudí.
Keď Václav Havel na záver odhaľoval pamätnú tabuľu na dome v Grohovej ulici, kde Šafařík v hlbokom súkromí tvoril, opísal stav, ktorý pociťoval pri čítaní Šafaříkovho diela, takto: „Človeku sa z toho zakrúti hlava.“
Autor: Břetislav Rychlík
